Keď sme si na Silvestra pripíjali bublinkami a veselo priali šťastný nový rok, myslím, že to, čo príde, nečakal skutočne nikto. Na rok 2020 budeme asi všetci dlho spomínať, ako na rok, ktorý nami poriadne zatriasol. Po každej možnej stránke.
Až mi je ťažko uveriť, že takto presne pred rokom sme vo veľkom balili škatule a chystali sa na sťahovanie z nášho domu na dedine do bytu v meste. Plánovali sme oddych od nekonečnej práce okolo domu a záhrady, viac cestovania, viac kultúrnych zážitkov, viac stretávania s kamarátmi, viac krúžkov pre deti, skrátka viac všetkého, čo bolo kvôli vzdialenosti a zlej dostupnosti nášho domu od mesta ťažko realizovateľné. Keď sa začala korona kríza – rovné dva týždne po tom, čo sme odovzdali kľúče od domu novým majiteľom – myslela som si, že to nemôže byť ani pravda, že to ma snáď vesmír trestá za to, že sme ten dom predali. Čo by som v čase zákazu vychádzania dala za ten kus vlastnej záhrady! Nuž, zjavne mnoho vecí doceníme, až keď o ne prídeme.
Bolo to ťažké obdobie, veľmi ťažké. Plány sa nám rúcali pred očami, jeden po druhom. Škrtali sme položky z nášho cestovateľského zoznamu, roky vytúžený roadtrip po Balkáne sa opäť odložil na neurčito. Sotva sme stihli jednu návštevu botanickej záhrady, zavreli sa všetky kiná, divadlá, nekonali sa krúžky ani žiadne stretávanie s priateľmi.
No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Nebolo tomu inak ani v tomto prípade. Veľa sme sa nachodili po lese za našim bytovým domom, veľa sme čítali, hrali na hudobné nástroje a naučili sa byť vďační za to, že máme kde bývať, čo jesť a že sme zdraví. Snažili sme sa zachovať pokoj a čistú myseľ, veriť, že všetko to zlé pominie a zasa bude fajn.
Paradoxne, keď sa z ničoho nič všetky deti ocitli v domácom vzdelávaní, ja som cítila, že 7 rokov homeschoolingu už našej rodine stačilo. Už dva roky som mala vyhliadnutú školu v Brne, no predstava odchodu do zahraničia sa zdala absolútne nerealizovateľná. No teraz, čím viac sme túto myšlienku rozvíjali, tým viac sme si s manželom uvedomili, že máme jednu z posledných možností ísť a skúsiť si to. Najstaršia je ôsmačka, o rok už bude treba vyberať strednú, nebude už času na pokusy. A tak sme to riskli. Cez internet sme dohodli podmienky so školou, rekordne rýchlo našli byt na prenájom a mohli si opäť baliť svoje veci. Skrine prešli ďalšou, masívnou redukciou, lebo je niečo iné, prenášať veci z dediny do najbližšieho mesta a vláčiť to isté do mesta vzdialeného 500 kilometrov. To už si človek dobre rozmyslí, čo je preňho skutočne nevyhnutné.
Prvého septembra deti slávnostne začali nový školský rok a my novú životnú kapitolu…
O niečo vyše mesiaca nám tu školy opäť zavreli a zdalo by sa, že sme tam kde sme boli. Deti doma, všetci zatvorení v byte. Na prvý pohľad sme si dokonca pohoršili, sme v cudzej krajine, v podstatne menšom byte, s mnohými otáznikmi v hlave, čo vlastne bude s nami ďalej. No niekde vnútri sa cítim oveľa (s)pokojnejšia, slobodnejšia od mnohých zväzujúcich myšlienok, a najmä mám v sebe oveľa silnejšiu vieru v to, že všetko v živote má svoj zmysel. Aj keď ho teraz nevidím. Toto si často pripomínam – že nie všetko je presne také, ako to na prvý pohľad vyzerá. Životné šťastie nezávisí na okolnostiach zvonku, ktoré nemôžem ovplyvniť. Čo ovplyvniť môžem, je môj uhol pohľadu. Pohár je poloprázdny alebo poloplný podľa toho, aký ho ja chcem vidieť. Doba je ťažká, náročná, na psychiku, na všetko. No ešte stále mám za čo byť vďačná – tak teda som!
A to isté chcem zaželať aj vám. Nachádzajte radosť, hoci je možno na prvý pohľad kdesi schovaná. Úsmev možno spoza rúška nie je vidieť, ale milé slovo je počuť vždy. Láskavosť sa dá prejavovať mnohorakými spôsobmi. Skúsme ich hľadať!
Prajem veľa zdravia a síl do ďalších dní!
_______________
PS: po dlhom „digitálnom detoxe“ som usúdila, že facebook viac nebude mojim primárnym kanálom ako komunikovať cez sociálne siete. Po zrelej úvahe som si nateraz zvolila ako jedinú soc. sieť Instagram. Ak teda máte chuť odo mňa počuť častejšie, než keď napíšem článok, pridajte sa prosím tam. Ďakujem a teším sa na vás!