Ako som schudla a začala zdravšie žiť

Pred pár dňami som na váhe konečne uvidela číslo, aké tam naposledy svietilo pár rokov dozadu, pred mojim posledným tehotenstvom. Konečne! Nie som veľmi na diéty, na cvičenie ani toľko, no pravdou je, že po poslednom pôrode som sa už necítila najlepšie sama vo vlastnej koži.

Nejde o to, že by som bola nejak obézna, to som nebola nikdy. Mám nízku a skôr útlu postavu. Akurát po poslednom tehotenstve mi ostalo pár kíl navyše. Ani tým by som sa extra netrápila, mám svoje telo rada, vynosilo tri deti, nečakala som, že bude vyzerať ako v puberte. No vďaka nízkej postave každý gram navyše na mne hneď vidno a tak sa mi stávali trápne situácie, keď mi ľudia blahoželali k ďalšiemu tehotenstvu… lenže tehotná som nebola. :-) Keď sa k tomu pridala dávka stresu z niekoľkých nepríjemných situácií, začínala som sa cítiť vyslovene zle. Vedela som, že chcem niečo zmeniť, len som ešte nevedela čo presne.

Zmena prišla, keď som si začala viac uvedomovať sama seba a tiež to, ako na mňa čo vplýva. Už dávnejšie som pochopila, že kým drvivá väčšina ľudí, ktorých poznám, pri strese chudne, ja musím priberať. Ale všímala som si tiež, ako moje chute súvisia s menštruačným cyklom a tiež s fázami mesiaca. Začala som trochu experimentovať a zdá sa, že mi to vyšlo. Nechcem tu dávať žiadne návody na diétu ani zázračné schudnutie, píšem to len ako inšpiráciu a povzbudenie. Každý fungujeme inak, ale určite nezaškodí trochu sledovať vlastné reakcie a zistiť ako je to s nami presnejšie :-)

Delená strava a lunárny kalendár

Na rôznych diétach vždy nájdem rôzne veci, ktoré mi nesedia, no táto delená strava mi akosi dáva logiku. Nemiešať živočíšne jedlá s obilninami a ovocie so zeleninou skutočne metabolizmus odľahčí a nech už si dám čokoľvek, ak to nepomiešam nesprávne, nestalo sa mi, že by som mala pocit „ťažoby“ po jedle. Čo s čím sa môže kombinovať si ľahko vygooglite, nie je to vôbec zložité. No do rozhodovania o tom, či si dám obilninový alebo bielkovinový deň som zapojila ešte jednu vec a to lunárny kalendár. Zistila som, že bývam dosť citlivá na spln a tak som si povedala, že vyskúšam aj ako to funguje v iné dni. A tak si pozriem stále na pár dní dopredu, či je vhodnejšie konzumovať škrobovú alebo bielkovinovú stravu a podľa toho naplánujem jedálniček.  Nedodržiavam to úplne celkom na 100%, zvlášť keď niekedy navarím viac a skrátka potrebujem nasledujúci deň dojesť, čo ostalo. Nebudem predsa vyhadzovať jedlo kvôli kalendáru ;-) No snažím sa a väčšinou to ide.

Pôst

Priznám sa, slovo pôst bolo pre mňa vždy tak trochu desivé. Spájala sa mi s ním predstava škvŕkajúceho brucha a zúfalej túžby niečo zjesť. Ale ako som tak išla podľa lunárneho kalendára, došla som až k odporúčaniu v deň splnu a novu nezaťažovať organizmus jedlom a dať si očistný deň. S obavami pred krutou smrťou vyhladovaním som to predsa len skúsila. A neumrela som :-) Kupodivu sa to dalo celkom dobre zvládnuť. Prvý pôstny deň bol náročný, to áno, okolo obeda už som bola ozaj hladná, k večeru ani nehovorím… Energiu som dopĺňala bylinkovými čajmi a poobede som si dala nesladenú kávu. Tá nie je práve ideálna, ale pomohla mi v danej chvíli prežiť :-) Každý ďalší pôst už potom bol stále viac v pohode. Zvládnuť dva dni v mesiaci len na tekutinách nakoniec nie je vôbec také desivé.

Druhým momentom, kedy sa mi pôst priplietol do cesty bola výzva z niektorého z asi milióna zahraničných blogov, ktoré sledujem. Volalo sa to intermittent fasting, teda prerušovaná hladovka. V skratke ide o to, nechať telu dostatok času na trávenie tým, že väčšiu časť dňa nebudeme jesť. Konkrétnejšie povedané – okolo pol ôsmej si dám raňajky, pred dvanástou obed a „večeriam“ o 15.00. Potom už nejem nič, na večer si uvarím za pollitrák bylinkového čaju. Povedala som si, že tomu dám šancu. Opäť vnímam, že mi to súvisí s cyklom, pretože sú dni, keď som v absolútnej pohode a dni, keď skrátka nedokážem vydržať a niečo si potrebujem zajesť aj k večeru. Ale tých druhých je skutočne o dosť menej. Za pár týždňov som si na tento systém už zvykla, na takých 90% sa toho držím. Pravdaže, keď večer donesie manžel domov čerstvo upečenú pizzu, neodolám a dám si. Predsa treba si treba dopriať v živote občas aj takýto gurmánsky zážitok :-) No celkovo sa mi veľmi upravil metabolizmus a nemám viac stavy „žravosti“. Sladké mi nechýba skoro vôbec a keď aj dostanem chuť, bohato mi stačia dve kocky čokolády alebo pár sušienok a fungujem ďalej. Aj z tej spomínanej pizze už nepotrebujem odpratať pol škatule, stačia dva kúsky a som sýta až-až.

Aj keď v „podmienkach“ tejto prerušovanej hladovky nie sú nijak stanovené konkrétne jedlá, zistila som, že tým, že sa cítim ľahšie, prirodzene inklinujem aj k vareniu „ľahších“ jedál – teda máme na tanieri viac čerstvej aj varenej zeleniny, šalátov, klíčkov, občas syr, pestá, olivy… Nechýba mi ani „zobkanie“ medzi jedlami.

Cvičenie

Keď bola v móde zumba, šla som ju skúsiť. Myslím, že som vydržala 5 lekcií. Vždy som pritom stála úplne najviac vzadu, aby som bola nenápadná, keď som v polovici hodiny už išla vypľuť dušu a potrebovala som si oddýchnuť. Keď všetci začali behávať, cítila som sa trápne, lebo beh mi nikdy nešiel a nemala som nijakú chuť fučať po dedine, keď viem že po tristo metroch vyzerám ako keby som práve zabehla maratón. Tak som doma pred monitorom cvičila Jilian Michaels. Až som ju začala nenávidieť za to, že si tam veselo poskakuje a pritom zvláda rozprávať.

Potom ma raz seklo v chrbte. Kamarátka mi poslala nejaké video s cvikmi na uvoľnenie. Pomohlo. Cvičila som každý deň. Preklikala som sa k iným videám. A aj keď ma už chrbát nebolel, zistila som, že si každý deň sadám na karimatku a zapínam youtube. Dokonca so mnou začala cvičiť dcéra. Vtedy som si uvedomila, že som sa doposiaľ silila do aeróbneho cvičenia, ktoré nesedí môjmu telu, mojej povahe. Ale existuje aj joga, pilates, rôzne strečingové zostavy… a v tomto som sa úplne našla! Cviky na chrbticu mi pomohli nielen s bolesťou, ale aj so správnym držaním tela, takže aj keď som pri nich nespálila tisíctristo kalórií za minútu, bruško bolo zrazu opticky menšie a ja vyššia, len tým, že som sa vystrela. Spevneli mi svaly a teraz zaraďujem aj cviky na úpravu diastázy.

Schválne nejdem písať, koľko som vážila predtým a koľko teraz, lebo pri svojej postave som vždy mala mušiu váhu. A nepotrebovala som zhodiť strašne veľa. Chcela som dať dole 5 kíl a 10 centimetrov z pásu a to sa mi podarilo. Ale to ani nie je na tom celom najpodstatnejšie. Najviac ma teší, že sa cítim výborne, viac som pochopila ako moje telo funguje, na čo reaguje, čo mu robí zle. Takže aj keď teraz už vážim toľko, koľko som si priala, nejdem „ukončiť diétu“ a od radosti otvoriť šampanské, ale teším sa tomu, že som našla nový spôsob života, v ktorom mienim pokračovať. :-)