Predvčerom som sa vybrala s deťmi na Bibliotéku. Len tak, na otočku, vlakom. Z Košíc :-) Urobili sme si voľno od učenia, ale ako sme tak cestovali, uvedomila som si, že sme sa v ten deň naučili možno ešte viac. Koniec koncov, ako na každom výlete.
Pred nejakým časom som uvidela slovo „worldschoolers“. Okamžite ma to nadchlo. To musí byť úžasné! Cestovať po svete, spoznávať nové krajiny, ľudí, zvyky, jedlá, miesta… Pri tom sa skutočne musí človek nesmierne veľa naučiť. Čo by som len za to dala!
Lenže situácia u nás doma je skrátka taká, že akokoľvek túžim a snívam, nemôžem len tak zbaliť rodinu, naložiť sa do karavánu a za tri roky precestovať svet. Aby som nestrávila tretinu života rozmýšľaním nad tým, čo by som chcela a nemôžem, povedala som si, že aspoň vyťažím z toho, čo mám. A tak si vybehneme na výlet vždy, keď sa dá. Hoci len takto, jednodňovo, niekam.
A musím povedať, že je to tiež skvelé. Síce najväčšia exotika, do ktorej sme sa zatiaľ dostali, bolo Španielsko, ale to vôbec nevadí. Aj tam, za pomerne krátky čas, tých zážitkov bolo požehnane. Už v lietadle sme mohli riešiť, v akej výške letíme a aká je tam teplota, akú vzdialenosť prejdeme za aký čas pri rýchlosti, ktorou sa lietadlo pohybuje. Pozorovali sme Alpy, jazerá, hádali mená ostrovov, ponad ktoré sme práve leteli a tiež obdivovali, ako vyzerá kumulus zhora :-)
Krajina sama o sebe bola veľkým zážitkom, pretože v nej bolo snáď všetko úplne iné ako u nás. Na kontrastoch si človek asi najviac uvedomí rozdiely a tak tomu bolo aj u našich detí. Hneď ochkali nadšením nad palmami popri cestách a veľkých sadoch mangovníkov, ktoré by sme u nás márne hľadali. O chuti ani nehovorím – odkedy sme ochutnali mango v Španielsku, tu u nás si už zrejme žiadne nekúpime. :-)
Ešte väčším zážitkom bolo, keď sme navštívili Gibraltar. Tu deti prvý raz videli colnicu a celkovo bol veľmi zvláštny pocit, že na takom kúsočku Španielska je v skutočnosti malé Anglicko :-) Celá tá oblasť, akokoľvek bola pekná a zaujímavá, vo mne zanechala nepríjemný, chladný, vojnou presiaknutý pocit. Dejepis a zemepis som ako dieťa neznášala, nikdy som nechápala súvislosti. No teraz to všetko dostalo úplne nový rozmer. A „na staré kolená“ sa začínam zaujímať aj o tú históriu…
Tento výlet bol určte jedným z najsilnejších v poslednej dobe a nie je z tých, ktoré sa často opakujú. Lenže najväčšia zábava je predsa hľadať zážitky vo všedných udalostiach a tešiť sa z drobností. Takto sme si užili pár jesenných dní v Tatrách a teraz sa úplne neplánovane vydali do Bratislavy. Išli sme celkom naľahko a vracali sa s plným batohom kníh. Vstávali sme o piatej ráno a domov sa vrátili o polnoci, no zážitkov sme mali, akoby sme tam strávili aspoň pár dní. Vo vlaku sme prebrali aktuálne učivo angličtiny, pomedzi to sme sledovali labute a divé kačice na priehradách, všímali si hrady a zámky a deti hneď vyjednávali, kedy si urobíme výlet do Trenčína. Chvíľu sa zabávali rátaním výhybiek a oproti idúcich vlakov, potom sledovali, akou rýchlosťou ide vlak a zapisovali si, kto z nich uvidí „rekordnú“ rýchlosť. Riešili sme, prečo sa robia tunely miesto toho, aby vlaky chodili po kopcoch a prečo tá istá cesta rýchlikom trvá 6 hodín a ICčkom necelých 5 :-)
V Inchebe sme prečítali asi milión kníh, zastavili sa na kus reči v stánku Svojtkovcov a príjemne sa zakecali aj v stánku vydavateľstva Verbarium. Na cestu nás nabalili, nech sa v tom vlaku nenudíme a veru musím povedať, že aj tá beletria má čosi do seba :-) Asi ju opäť začnem čítať.
Na výstave minerálov sme rozšírili svoju zbierku kameňov o krásnu geodu kremeňa a jeden chalkopyrit. No a v časti venovanej vede nám milá pani vysvetlila, ako sa dá vyrobiť elektrická energia z biomasy a decká z včelárskeho krúžku nám dali ochutnať med, ktorý vyrobili ich včielky. Vyskúšali sme si okuliare s virtuálnou realitou, sledovali hologramy a veeeľa veľa iného.
Cestou domov sme ešte obdivovali krásne vysvietený bratislavský hrad a pobrežie Dunaja. Keď mi potom vo vlaku obe decká od únavy zaspali a ja som si dávala pauzu od Vianočnej koledy, uvedomila som si, čo všetko som sa naučila ja sama. Napríklad to, že cesta Košice – Bratislava a späť v jeden deň, je dosť namáhavá pre sedacie svaly :-) Že lístky na vlak si treba kúpiť v dostatočnom predstihu, pol dňa vopred je málo, tesne pred odchodom vlaku už nie je šanca vôbec. Že nech si čokoľvek akokoľvek dobre naplánujem, niečo sa istotne pokazí alebo vypáli úplne inak. A že keď si poviem, že foťák neberiem, veď ideme len tam a nazad, tak zaručene uvidíme niečo krásne, pri čom si v duchu nadávam, že som ho predsa len mala so sebou teperiť. Napríklad ten hrad, ktorý mi mobil jednoducho neodfotí s celou tou atmoškou okolo. Alebo na ceste sediacu sovu, ktorá sa v pohode nechá chytiť do rúk.
Ale hlavne, že zažiť úžasné veci sa dá kdekoľvek, možno sa nemusíme dostať na opačný koniec zemegule, stačí vytiahnuť päty z domu, hoci len do susednej dediny. A mať pri tom oči otvorené.