Dnes mám sviatok. Desiate výročie toho, že som sa stala matkou.Inými slovami, moja najstaršia dcérka má dnes desiate narodeniny. Okrem nej mám ďalších dvoch chalanov, ale práve jej narodeniny sú také… iné. Pretože v deň, keď sa narodila ONA, som sa stala mamou úplne prvý krát. A ona, nič netušiace chúďatko, sa stala mojim testovacím dieťaťom, na ktorom som sa tú celú vedu o materstve musela naučiť.

Niekedy ma prepadne ľútosť, že som „to všetko nevedela skôr“. Lenže, ako by som mohla? Aj keď som sa ako aupairka o pár detí predtým starala, stať sa mamou je čosi úplne, úúúplne iné. Nepochopiteľné, nevysvetliteľné. Vlastne tomu doteraz celkom dobre nerozumiem, prečo sa na to nedá pripraviť a prečo vzťah k cudzím deťom je tak veľmi odlišný. Ani knihy, články a všetky diskusie na internete ženu nepripravia na materstvo tak, ako keď prvý raz drží v rukách to miniatúrne rozkošné stvorenie.

Všetky narodeniny v rodine oslavujeme. Tieto som, ani neviem prečo, prežívala nejak intenzívnejšie. Je to klišé, ale skutočne mám ten pocit „ako by to včera bolo“… keď mi o polnoci odtiekla plodová voda do čerstvo kúpenej postele, keď som cestou do pôrodnice stúpla do psieho hovienka a ani to mi šťastie neprinieslo, keď som si po nekonečných hodinách kontrakcií priala radšej guľku do hlavy ako predýchavať ešte jedinú… a keď som konečne držala v rukách svoje vytúžené dievčatko, ktoré sme celé tehotenstvo oslovovali chlapčenským menom, lebo doktor na ultrazvuku si pohlavie len tak tipol… keď som sa pomedzi učenie úväzov babyšatky učila na štátnice… a pritom ten najdôležitejší titul som získala už v ten sviatočný deň v pôrodnici.

Ťažko sa mi verí, že toto moje malé šidlo, čo nikdy nemalo potrebu spať, aby nebodaj niečo zaujímavé nezameškalo, tá malá smutná princezná, ktorá ma prvá naučila tešiť sa z maličkostí a znovu sa hrať, oslávila svoje prvé narodeniny s dvojciferným číslom. A že je vlastne už v druhej polovici svojej cesty k dospelosti. Čože? Dospelosť?! Och nie, na to ešte radšej nemyslím, to je priďaleko… alebo ešte horšie, zbehne to rovnako ako týchto desať rokov.

Tak nech sa tu ešte nerozplačem, radšej to ukončím. A tebe, Kajuška, ďakujem za to, že si tu s nami, že si ma urobila mamou a že ma neustále učíš, ako byť v tomto povolaní stále lepšou. Aspoň dúfam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *