Myslím, že každá matka si pre svoje dieťa praje, aby raz žilo šťastný, plnohodnotný život. Aby bolo zodpovedné, samostatné a živilo sa zmysluplnou prácou. Problém je, že takýmto sa dieťa nestane z večera do rána po dosiahnutí hranice dospelosti. Na tom treba zamakať počas dlhých rokov pred týmto dňom. A je to práca rodičov, nazývaná – výchova.
Častokrát, najmä tí z nás, ktorí sme detstvo nemali úplne na ružiach ustlané, máme tendenciu deti priveľmi chrániť. Mne sa dialo to a to, nechcem, aby moje dieťa zažívalo to isté, tak mu pozametám cestičku. Akokoľvek je v tom celom dobrý úmysel, výsledkom môže byť, že dieťa si zvykne, že nikdy nemusí prekonávať prekážky, lebo mu ich rodič vždy odstráni. A až tu raz rodič nebude, dieťa (mladý dospelák) sa nebude stačiť diviť, nebude si vedieť poradiť.
Nastať samozrejme môže aj opačný extrém – my sme to prežili, musia aj naše deti, život je krutý, len nech si zvykajú! Ani tento prístup dieťa úplne správnym spôsobom nezocelí, skôr mu rodič „zavarí“ na budúce psychické problémy.
Tak ako teda na to? Nuž, to je veda aj alchýmia zároveň! Úplne dokonalý a všade platný návod na výchovu neexistuje. Sú však spôsoby, ako robiť veci lepšie, pomôcť dieťaťu a v konečnom dôsledku aj sebe. Veľmi stručne povedané – treba byť rodičom tak akurát. Byť dostatočnou oporou, aby dieťa vedelo, že v čase krízy sa má na koho spoľahnúť, o koho sa oprieť, koho požiadať o pomoc. A zároveň mu dopriať dostatok slobody a zodpovednosti, adekvátne veku.
Za svoj rodičovský život už som prečítala viacero kníh s tematikou výchovy. Aj som váhala, či ešte potrebujem ďalšiu… nuž ale, musím povedať, že som urobila dobre! A ak by som mala zostaviť rebríček top kníh pre rodičov, táto by bola v prvej trojke. Ak nie rovno prvá!
Ako už sám názov – Dítě na vlastní pohon – napovedá, autorom leží na srdci presne táto úloha, ktorú som v úvode načrtla. Chceme deti, ktoré sa v živote nestratia. Chceme deti nezávislé, také, čo pofrčia na vlastný pohon. Autori sú ľudia z praxe, sú zároveň rodičmi a takisto vo svojej praxi pomáhajú deťom, ktoré majú určite problémy, či už výchovné alebo školské. Tým pádom prichádzajú do kontaktu nielen s veľmi pestrou škálou detí, ale aj rodičov.
V knihe preto ponúkajú množstvo reálnych príbehov, príkladov zo života, postrehov aj tipov, ako tieto situácie riešiť. Osobne sa mi veľmi ráta, že na konci každej kapitoly je sekcia „čo môžete urobiť už dnes“. To vyzerá možno ako maličkosť, ale v skutočnosti je to veľká vec. Lebo z tých drobných detailov, malých zmien, ktoré sa dajú urobiť HNEĎ DNES, sa napokon vyskladajú aj tie veľké zmeny, ktoré si tak veľmi prajeme a ktoré sa zdajú vzdialené a náročné.
Vysvetľujú, prečo je nesmierne dôležité mať pocit kontroly nad vlastným životom už od detského veku a ako to možno docieliť. Dokonca ako podporiť pocit kontroly aj v škole, kde ako vieme, to nebýva úplne ideálne. Vysvetľujú tiež dôležitosť spánku, oddychu, ponúkajú techniky na zvládanie stresu.
Nie úplne so všetkým som sa na 100% stotožnila, ale v globále knihu považujem za skutočne veľmi prínosnú. Takisto, už keď sme pri negatívach, upozorním, že autori sú američania, takže pár stránok o SAT testoch a prístupu k vysokým školám je dosť mimo naše kultúrne prostredie.
Na záver si dovolím ešte zopár citátov, ktoré mňa osobne veľmi oslovili. Áno, ide o moju obľúbenú klasiku, a síce prístup k odlišnosti žiakov. Úprimne ma teší, že čoraz viac ľudí začína chápať, že uniformita a túžba aby všetci vedeli všetko na rovnakej úrovni, je skutočne pasé. Už len nech to konečne dorazí do školského mainstreamu!
Díky rozmanitosti nadání a schopností svých členů společnost jako celek prospívá. I v přírode platí, že je biodiverzita znakem zdravého systému. Potřebujeme snílky, umělce a tvořivé jedince. Potřebujeme podnikatele a lidi schopné realizovat věci v praxi. Potřebujeme fyzicky zdatné jedince i lidi nadané na manuální práci. … Jinými slovy můžete být špatný student a vynikající tanečník (nebo naopak). Můžete být ve většině věcí průměrní, ale dovedete skvěle „číst“ emoce druhých. Klíčem je najít své přednosti.
Když si děti rodičům stěžují „Nejsem tak chytrý jako Erik“ nebo „Většině dětí to jde v matematice lépe než mně“, rodiče se snaží je ubezpečit: „Ale kdepak! Vždyť jsi stejně chytrý jako oni!“. Bill postupuje jinak. Říká dětem: „Musíš být jen dost chytrý na to, abys jednou dělal něco zajímavého a užitečného. A na to jsi chytrý dost.“
Kniha vyšla v papierovej aj audio podobe, takže si ju môžete počúvať pri varení alebo s ňou relaxovať pri popoludňajšej kávičke – podľa vlastnej ľubovôle! Hlavne po nej siahnite a aplikujte. Vaše budúce ja sa vám poďakuje, sľubujem!