Gregorove (a naše) tajné výpravy do vesmíru

Po parádnych štyroch rokoch zhromažďovania všemožnej literatúry o dinosauroch prišiel čas presedlať na novú tému. Synčekovi sa do rúk dostala (trochu omylom) kniha od Hawkingovcov – Gregorove tajné výpravy do vesmíru. Tak hádajte, na čom frčíme teraz? :-)

(Podľa logiky vyberania názvu pre blog by som sa teraz mohla premenovať na „ofučaný kozmonaut“. Pretože z ružovej princeznej nám rastie oči-prevracajúca takmer-pubertiačka. A zo zarytého dinosaurológa – astronóm. Ale nič meniť nebudem, už súčasný názov je dosť psycho :-))

Oveľa viac psycho však bolo, keď mi (7ročný) synátor zahlásil, že Gregora – 320 stranovú knihu – prečítal za týždeň a ide ju čítať druhý krát. Ja trúba som mu neverila a tak som dostala prednášku o trpaslíčich planétach, páse asteroidov medzi Marsom a Jupiterom a ešte o mnohých veciach, ktoré si nepamätám, lebo som ostala asi v bezvedomí z toho, že moje decko má už teraz vyššie IQ ako ja. A nie je to spôsobené vymretím mozgových buniek za 9 rokov na materskej.

Vzápätí som sa dopustila ďalšej chyby – prezradila som nadšencovi, že Gregor má 4 časti. Takže môžem rozbiť prasiatko a nakúpiť knihy, pretože tie z knižnice nestačia, NUTNE ich potrebuje mať doma.

Našťastie toto nové nadšenie má aj svoje svetlé stránky. Keď som sa dozvedela, že Merkúr má síce tretinový rozmer oproti Zemi, ale hmotnosť majú rovnakú aj prečo je na Venuši teplejšie ako na Merkúre, navrhla som deckám, že by si mohli nejakú tú slnečnú sústavu nakresliť. Našla som predlohu na trojzložkové karty s planétami, ale pre tento účel som vytlačila len jednu stranu – aby sme mali planéty na vystrihnutie. S týmto sa uspokojila dcéra najstaršia, mládenec prostredný namietal, že tam nie je Ceres a Eris. Našťastie na tých internetoch človek kadečo nájde a tak som našla aj pre neho vhodný materiál. Potom samozrejme prišla najťažšia časť celého projektu – udržať najmladšieho demolátora mimo dosah papierov, nožníc a lepidiel.

Pôvodne som predpokladala, že budem každú chvíľu bombardovaná otázkami, čo, kde, ako… ale prekvapili obaja. Kým som za asistencie drobca chystala obed, v dome bolo úplné ticho. A na konci tohto tvorivého ticha parádny výsledok. Až som zabudla pusu zavrieť. Pretože môj syn, ktorý nenapíše dobrovoľne ani čiarku, toto celé vyrobil sám. Bez toho, aby som mu niečo kázala, ku každej planéte napísal názov. Waw. A z hviezd vyskladal súhvezdia :-) To by mi ani nenapadlo.

Dcérka to poňala klasicky vo veľkom, lebo chcela nakresliť aj celé obežné dráhy planét.

Potom sa pol dňa hrali na kozmonautov – zrolovaný koberec pripevnený šatkou na chrbte bol kyslíková bomba a malého drevenú trojkolku prehlásili za lunárny modul. Keď som ich tak pozorovala a počúvala, uvedomila som si, aká je veľká sila vnútornej motivácie. Tieto chvíle úplne milujem. Keď sa do niečoho úplne pohrúžia, až tým žijú. Keď vymyslia, čo by mne nikdy nenapadlo. Keď dokonca aj to odporné písanie, ktoré nenávidia, zrazu nie je problémom. A najviac ma teší, že môžem byť pri tom :-)