Na konci školského roka sa človek bojí, že aj keď konzervu otvorí, sardinka vnútri sa ho spýta, aké bolo vysvedčenie. Obligátna otázka. Veď na čo iné dieťa chodí do školy, okrem toho, aby donieslo dvakrát ročne papier s výsledkami, nie? Ak sú tam jednotky, sláva! Od poštárky cez prababku až po úplne neznámu tetu v obchode budú všetci šťastím bez seba, významne sa budú usmievať, blahoželať, či dokonca nejakú tú čokoládu do ruky podstrčia.
Čo sa ale povie, keď dieťa oznámi, že na vysvedčku boli dvojky, zopár troják a štvorka z fyziky? To nie je rečnícka otázka, fakt to neviem. Jednak preto, lebo som na základnej vždy mala jednotky. A jednak preto, že sa túto otázku cudzích detí nepýtam. Nechcem dostať do trápnej situácie ani seba ani dieťa s potenciálne horšími známkami. A vlastne ma to ani nezaujíma. Nakoniec, čo mi tie čísla o dotyčnom dieťati povedia? Že je flákač? Alebo že ho skrátka dejepis nebaví? Alebo že záverečnú písomku napísal zle, lebo ho v ten deň bolelo brucho?
Známky samotné nám o ľuďoch veľa nepovedia. Ich význam začína aj končí v škole. V živote si nevyberáme kamarátov podľa toho, či boli jednotkári. Ani v zamestnaní kolegovia hádam nerozoberajú, kto mal na základnej trojku z matiky. Akosi v dospelosti na tom už nezáleží. Prečo potom medzi deťmi áno? Prečo sme si vytvorili škatuľky s číslami a škatuľkujeme do nich (vlastné) deti? Prečo „Jožo je trojkár“ znie takmer ako nadávka?
Každý človek je unikát, každého baví niečo iné, každý z nás má iný talent, iný smer, kde ho to prirodzene tiahne a baví. A každý má svoje tempo, všetko má svoj čas. Kým ja som vymetala všetky recitačné súťaže, slohy so mnou musela písavať mamka, lebo zosmoliť duchaplný text, akokoľvek krátky, bolo úplne nad moje sily. Dnes písať milujem a nechávam si za to platiť. :) A hoci som mala to šťastie (ak sa to šťastím vôbec dá nazvať), že som sa na písomku vždy dokázala veci nabifľovať a teda som mávala zo všetkého prevažne jednotky, dnes si z dejepisu nepamätám ničovaté nič. Ani nezakreslím Hron na slepej mapke. (Mimochodom, slepá mapa, čo už je toto za nezmysel prosím?!)
Keď máte bábätko a stretnete sa s inými mamičkami, často počujete „môj Miško sa už plazí, moja Anička už vie povedať mama“. A ak to v tej chvíli vaše dieťatko ešte nevie, pravdepodobne sa usmejete a poviete si „už sa teším ako každú chvíľu aj môj Janko bude loziť, rozprávať“. Nemyslím, že by vás pochytila panika „no teda, ten môj sa to určite nikdy nenaučí!“. Keď teda veríme batoľatám(!), verme aj veľkáčom :) Nakoniec sa všetko potrebné naučia. Opakujem – všetko potrebné. To však môže byť pre každého niečo iné. Pre mňa je kvantová fyzika a stredoveká filozofia úplne mimo pochopenia. A aha ako šťastne si žijem :) Aj s tým, že som mala na gymnáziu dvojku.
Keby sme boli všetci lekári, nemal by kto piecť chlieb. A keby boli všetci pekári, nikto by chleba nekupoval, veď by si ho piekol sám. Chápete, kam tým mierim však? Keď sme vo svojich povolaniach a zamestnaniach tak rozdielni, nechcime po deťoch uniformitu. Nie je dôvod, aby všetci vedeli všetko navlas rovnako. Nechajme priestor na sebavyjadrenie aj školákom. Iste, niekomu treba pomôcť, „nakopnúť“, nezačne sa učiť sám, iný je zas prirodzene kreatívny a hravo predbehne svojich rovesníkov. Nemyslím si však, že by deti schválne chceli ostať hlúpe.
Na záver vás preto, milí rodičia (ale aj učitelia), prosím – neškatuľkujte detí podľa známok. A nehrešte ich za vysvedčenie. Nech je akékoľvek, je to výsledok ich celoročnej práce a snahy. Za to si zaslúžia skôr uznanie, ako zlostné komentáre. Každoročne na konci školského roka množstvo detí prežíva príšerný stres, boja sa ukázať vysvedčenia rodičom, boja sa ich reakcií. Naozaj to chceme? Aby sa nás vlastné deti museli báť? Prestaňme teda riešiť malichernosti a sústreďme sa na to dôležité – pokoj, dobré vzťahy a šťastný život našich detí.