Ani neviem prečo, do Tatier sme si zvykli chodiť iba v zime. Že kvôli lyžovačke. Fajn. Lenže ja nelyžujem :-) A tak som zvyčajne len postávala pod svahom, povzbudzovala dcéru najstaršiu a popíjala teplý čaj, aby mi do konca dňa neviseli z nosa cencúle.

Tohto roku som si povedala, že sa chcem pozrieť do Tatier aj v inom ročnom období a vymyslela som si krátky jesenný výlet. Pri všetkej skromnosti – bol to vynikajúci nápad!

Pár dní pred odjazdom to síce vyzeralo, že počasie nám nevyjde, tak som pre istotu začala chytro hľadať, aké sú možnosti zabaviť sa v Tatranskej Lomnici a jej okolí niekde vnútri. Nakoniec nám však počasie vyšlo krásne, tak sme si program nakombinovali z vonkajších, aj tých vnútorných aktivít, na ktoré sme sa medzitým namotali.

Ako prvé sme navštívili regionálne centrum ÚĽUV. Už dávno som vedela, že tam je, nikdy som však nevošla. A to bola chyba! Toto miesto je skutočne čarovné. Pôvodne som sa domnievala, že je to skrátka obchod so slovenskými vecičkami, vhodný pre turistov, preto ma veľmi milo prekvapilo, že tomu zďaleka nie je tak. Na poschodí je tiež galéria, v ktorej práve prebiehala výstava Overené časom. Veľmi milá pani nám o nej porozprávala a odpovedala na všetky zvedavé otázky, ktoré deti mali.

Veľmi sa nám páčili drevené výrobky, obdivovali sme majoliku a žasli nad paličkovanou čipkou. Decká by najradšej kúpili polovicu obchodu, nakoniec sme odišli s jednou keramickou magnetkou a niekoľkými vydaniami Huncúta. Ak ho nepoznáte, tak sa po ňom pozrite, je to veľmi milý „pracovný list“ z rozličných oblastí Slovenska, kde sa dozviete zaujímavosti a typické znaky ľudovej tvorby v tej-ktorej oblasti.

Druhou zastávkou bola bobová dráha, ktorú sme napokon neabsolvovali, lebo decká na ňu samé ešte nemohli a ja som sa nedokázala naklonovať a ísť na jazdu s každým dieťaťom a súčasne to najmladšie dole postrážiť. No pravdupovediac, asi by som si do toho aj tak nesadla, príliš tento druh adrenalínu neobľubujem :-)

Potom sme sa prešli k múzeu TANAPu. Tu sme opäť šťastie nemali, pretože práve tento týždeň tam mali zatvorené. Ale nič to, minimálne prechádzka to bola parádna, slniečko svietilo, farebné lístie padalo zo stromov, no jednoducho pravá jesenná romantika! Aspoň sme s deťmi mali možnosť porozprávať sa o chorobe javora, ktorú našli na odpadnutom liste, o čistom horskom vzduchu, o kosodrevine, čo rástla neďaleko cesty…

Podvečer sme boli pozrieť lezeckú stenu v Tatranskej Lomnici, bolo tam však veľmi plno, tak sme sa odviezli do Starého Smokovca, do hotela Atrium. Tu majú perfišné interiérové ihrisko, kde vám deti od 4 rokov dokonca aj postrážia a vy si zatiaľ môžete zájsť do vírivky. Náš junior má sotva tri, takže vírivka bude nabudúce, tentoraz som sa uspokojila s kávičkou, decká sa dobre vybláznili a nakoniec – bola tam aj lezecká stena!

Nasledujúci deň sme sa vybrali opäť do Starého Smokovca, pozrieť Tricklandiu. Podľa recenzií som asi mala prehnané očakávania, no ak mám byť úprimná, za tie peniaze to celkom nestálo. Drvivá väčšina „trikov“ je viditeľná až na fotkách. No a povedzte dieťaťu, nech sa tvári „akože“ stojí na kuse dreva plávajúcom na vode, keď raz stojí pevne na podlahe… Pri prvých dvoch obrázkoch sme dostali vysvetlené, kde sa treba postaviť, aby sa fotka vydarila, pri zvyšku už nie, takže som len hádala čo a ako urobiť, no vo všeobecnosti z toho nevyšli nijaké dychberúce zábery. Myslím, že viac by si to vychutnali tínedžeri, vyblázniť sa tam určite dá, ale keďže výsledok nevidno hneď, menšie deti to rýchlo omrzí, poprípade ani nechápu, čo to po nich chceme.

Viac „zážitkové“ boli šikmé miestnosti, kde loptička „padala“ hore kopcom, nekonečná knižnica a zrkadlové bludisko, kde som miestami aj ja mala pocit, že sa odtiaľ nikdy nevymotáme.

Keď sme vyšli von, začalo sa trochu mračiť a tak sme váhali, či vyjsť lanovkou na Hrebienok a odtiaľ ísť ku vodopádom. Nakoniec sme sa uzhodli, že na Hrebienku už sme boli a keďže som tentoraz mala so sebou kočiar a nie nosič, zrejme by to bolo komplikované. Preto sme sa rozhodli ísť naspäť smerom na Lomnicu, ale vystúpili sme už v Starej Lesnej a pešo sa prešli k Astronomickému ústavu SAV. V jeho areáli sa nachádza náučný chodník, kde sme si prečítali nejaké všeobecné informácie o vesmíre, planétach a iných telesách, aj niečo o práci astronómov v tomto konkrétnom ústave. Milý pán, ktorý si nás tam všimol, nám doniesol za hrsť obrázkov, čo sa samozrejme stretlo s nadšením!

Nabití informáciami sme si dali menšiu túru späť do Lomnice. Počasie bolo skvelé, síce pod mrakom, ale nefúkalo ani nepršalo, vzduch príjemný. Cesta nebola značená, ale dosť dobre vyšľapaná, takže sme v pohode trafili, kam sme mali :-)

Tie štyri kilometre vychádzky deťom stačili na to, aby sa tak akurát unavili a zvyšok dňa strávili na gauči, s nosom v knihách :-)

Hoci bol výlet krátky, maximálne som si ho užila. Takýto malý „reset“ som presne potrebovala. Paradoxne, hoci som na výletoch bola sama na tri decká, vychutnala som si prírodu ešte viac. Deti ma samé upozorňovali na detaily, ktoré som si nevšimla alebo ich brala ako samozrejmé. Oprašovali sme vedomosti z prírodovedy, keď sme sa dohadovali, či šišky na jedli visia alebo stoja, na chodníku sme našli chrústa a chvíľu ho pozorovali, potom sme na strome objavili tenučké huby… Nikam sme sa neponáhľali a mohli si vychutnať všetko naokolo, zastaviť sa, zbierať kamienky a suché trávy, pozorovať potôčik. Vtedy mi napadlo, že cesta samotná skutočne môže byť cieľom…

Prajem krásne jesenné výletovanie aj vám, ale hlavne, nezabudnite popri rôznych aktivitách aj vypnúť a jednoducho – BYŤ.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *