S blížiacimi sa sviatkami čoraz častejšie vidím statusy typu „ja nič neoslavujem nekupujem, nezdobím“, „mne nič netreba, sviatky ja neuznávam“ a podobne. Takéto výkriky sú v celkom zaujímavom kontraste s debatami o tom, koľko vajec, šunky, klobás a syra treba kúpiť. A či štrnásť druhov pečiva nebude primálo. V dnešnej konzumnej spoločnosti ozaj sviatky strácajú pointu. Od augusta v obchodoch dostať vianočné ozdoby, čokoládové vajíčka sú na pultoch ešte ani poriadne neskončili fašiangy. Síce sa obchodom pomerne úspešne vyhýbam, vždy ma to ale vie zaskočiť a doviesť k zamysleniu, či ozaj potrebujeme nakupovať figúrky zajačikov v januári. Aby sme nebodaj nezabudli? Aby sme sa včas zásobili, keby nebodaj Veľká noc prišla nečakane skôr?  Alebo aby sme načisto vytesnili z hlavy, o čom sviatky vôbec sú?

Osobne nemám rada ani jeden z extrémov. Nepotrebujem vyvárať desať druhov jedál a kvantá koláčov, prejedať sa a po troch dňoch sviatkov s boľavým žlčníkom vyhadzovať zvyšky jedál, ktoré už nikto nechce ani vidieť. Na druhej strane sa ale neprikláňam ani k úplnému ignorovaniu sviatkov. Sviatočné dni sú tu na to, aby sme na chvíľu vypli, oddýchli si, stretli sa s rodinou, uctili si tradície.

Tradície sú súčasťou nášho života a nie je dôvod ich nenávidieť, len kvôli ich komerčnému prezentovaniu zo strany predajcov. Skôr sa treba pozrieť do histórie, skúmať, zisťovať, pochopiť. Takto sa môžeme dozvedieť veľa nového a možno dať udalostiam nový rozmer.

Dnes sme sa s deťmi rozprávali o tom, či je Veľká noc sviatkom kresťanským alebo nie. Z udalostí okolo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania veľmi nedávalo logiku pomenovanie týchto sviatkov. Dopracovali sme sa teda až k starým Židom. Korene sviatku totiž siahajú do čias dávno pred našim letopočtom, keď po storočiach otroctva v Egypte, židovský národ za zázračných okolností získava slobodu. V jednu noc zomrelo všetko prvorodené v Egypte, okrem Židov. Faraón pod vplyvom tejto udalosti nechal Židov odísť a aj keď si to neskôr rozmyslel a nechal ich prenasledovať, jeho vojaci zahynuli a Židia sa viac do egyptského otroctva nevrátili. Pri tomto príbehu najstaršia nadšene zvolala: „fakt, pre nich to bola OZAJ VEĽKÁ noc!“ A hoci vtedy kalendár ešte nepoznali, začali si túto v ich živote skutočne veľkú udalosť pravidelne pripomínať a oslavovať.

O tisíc rokov neskôr, práve v čase židovských sviatkov Veľkej noci, zomrel a následne vstal z mŕtvych Ježiš. Táto udalosť sa zas stala zásadnou pre veriacich kresťanov.

Napokon aj naši pohanskí predkovia mali k tomuto obdobiu svoje zvyky. Slovania slávili príchod jari, pálili Morenu. K týždňu od Kvetnej po Veľkonočnú nedeľu sa viazalo mnoho zvykov a povier. Na Zelený štvrtok sa mal siať mak, aby bol dobrá úroda, dievčatá sa mali ráno vykúpať v potoku, aby boli zdravé. Z jedla pripraveného na Veľkonočnú nedeľu sa nesmelo nič vyhodiť, zbierali sa aj odrobinky, ktoré ľudia dávali sliepkam, aby lepšie niesli. Tradičné bolo aj oblievanie dievčat vodou, kvôli jej očistným vlastnostiam. Tak ako voda bola symbolom zdravia, symbolom nového života bolo vajíčko. Odtiaľ je zvyk zdobiť vajíčka a kraslicami obdarúvať oblievačov.

Veľkonočné sviatky nie sú záležitosťou iba pre kresťanov. Učiť sa z minulosti by sme mali všetci, bez ohľadu na vierovyznanie. Aby sme ich neprežívali ako sviatky dutých vajíčok z nekvalitnej poľskej čokolády a zajacov v pozlátku. Bez chápania podstaty strácajú veci zmysel. Nedajme sa teda strhnúť nákupným ošiaľom, ktorý pravidelne všetky sviatky sprevádza. Radšej sa zastavme, vychutnajme si voľno a nezabúdajme na tradície.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.