Kedysi som už s kváskom piekla. Poväčšine chlieb, sem-tam aj iné pečivo. Potom raz kvások moju dovolenkovú neprítomnosť neprežil, deťom sme zistili neznášanlivosť lepku a jedno s druhým, vykašľala som sa na to.
Lenže môj manželík má chlebík a pečivo rád, chalani bezlepkáči tiež a aj keď mne samej by extra nechýbalo, vždy sa nejakým spôsobom do našej domácnosti to pečivo dostalo. A keď som si prečítala pochybné zloženie poľského mrazeného pečiva, ktoré sa v našich supermarketoch predáva ako „čerstvo napečené“, bolo mi jasné, že s tým niečo potrebujem urobiť. O bezlepkovom pečive balenom v plaste s polročnou trvanlivosťou a zložením, ktoré ukrýva všelijaké prapodivné ingrediencie radšej ani nehovorím.
Začala som piecť niečo domáce, s droždím, veď nech je to rýchlo, no z kysnutého mi stále býva ťažko na žalúdku a páli ma záha. Poobzerala som sa teda po internete po kváskových receptoch. No úprimne, zatočila sa mi z toho hlava. Z kváskovania sa za tých pár rokov, čo som sa mu nevenovala, stalo niečo náramne sofistikované, vyžadujúce špeciálne náradie, kameň na pečenie a … ani neviem, čo všetko ďalšie. Upiecť bezlepkové pečivo z kvásku? Na to treba minimálne vysokú školu kváskovania!
Veľmi silno som váhala, či sa do toho púšťať. Predsa len, nie som práve nadšená pekárka, varím a pečiem hlavne preto, lebo 5 členná rodina nevie prežiť iba zo vzduchu a milých slov. No nakoniec som si povedala, že keď som to už raz zvládla, nenechám sa prevalcovať módnou vlnou a urobím normálny chlieb ako za „starých čias“.
A tak som aj urobila. Čisto ražný chlieb, pretože na raž jedinú chalani nemajú alergickú reakciu. Bol tvrdý ako kameň, ale bol plne jedlý a hlavne – domáci. Bez metylpropylneviemčoho, len z múky, vody, soli a rasce. Neskôr som urobila iný, pre manžela a dcéru – pšenično-ražný. Bol oveľa mäkší, lebo veď lepok. Piekla som v normálnej rúre, na normálnom plechu a vrch narezala normálnym nožom. Aj kvások držím v celkom obyčajnej zavarovacej fľaši, žiaden dizajnový kúsok som nebežala kúpiť, ani som mu nedala žiadne meno, volá sa normálne – kvások. Cesto miesim ručne, koľko vládzem a keď už nevládzem, tak skrátka ďalej nemiesim a hotovo. Zázračne to vždy stačilo
Dokonca som sa opovážila urobiť aj bezlepkový chlieb. Z jednodruhových múk – ryžovej, kukuričnej, pohánkovej. Podľa môjho obľúbeného receptu – sypem od oka. Tým pádom je zakaždým trošku iný, ale zakaždým je chutný. Dnes dokonca živím kvásky dva – ražný aj špaldový. Aj som si dokúpila druhú ošatku, keď už sa rúra hreje, nech napečiem rovno dva chleby – pre lepkáčov aj bezlepkáčov.
Skúsila som aj bagety, moravské koláče, dokonca som si trúfla na bezlepkové osie hniezda bez presného receptu, len úpravou iného receptu, do ktorého išlo droždie. Trochu prekysli, ale inak boli úžasné. Chalani v živote osie hniezda nejedli, takže žiarili radosťou!
Na vianočných trhoch im zavoňali langoše, tie už raz jedli, ale z pripravenej zmesovej múky a droždia. Aj som na chvíľku zaváhala, ale zariskovala som. Cesto sa na môj vkus dosť trhalo, ale pri opatrnej manipulácii som to napokon zvládla a tá chuť po upečení…. úplne famózna! Ani som ich nestihla nafotiť, kým som dopiekla, všetko bolo fuč.
Povzbudená týmito úspechmi som doma zahlásila, že na Vianoce upečiem tento rok vianočku z kvásku. Domáca vianočka je na sviatky u nás už tradičná záležitosť a manžel sa na ňu vždy veľmi teší, lebo bežne cez rok ju piecť nezvyknem. A tak, asi aby neprišiel o tento svoj highlight roka, začal ma odhovárať. Vraj či chcem riskovať, veď čo ak to nevyjde, len nech stavím na istotu. Nakoniec sme to uzavreli kompromisom, že si ešte pred pečením „na ostro“ vyskúšam jednu z toho kvásku teda, keď už musím. A tak som piekla. Bez preháňania – bola to najlepšia vianočka, akú sme v živote jedli. Na bezlepkovú si netrúfnem, chalani budú mať mazanec. Ale už aj drahý priznal, že viac droždie doma nepotrebujeme.
Týmto sa vôbec nechcem chváliť, veď nie je až tak čím. Nie vždy moje výtvory vyzerali ako z titulky kuchárskeho časopisu, nie vždy chutili tak, ako som si predstavovala a občas by sa na krájanie chleba zišla skôr motorová píla… Napriek všetkému, vždy sa všetko dalo zjesť, v drvivej väčšine prípadov to aj všetkým chutilo, no hlavne, nikdy po ničom som nemala šialené bolesti brucha a vždy presne viem, čo jeme. Čo sú pre mňa dosť podstatné veci. A pre vás to píšem ako povzbudenie – ak som to dokázala ja, tak určite ktokoľvek. Zas taká strašná veda to nie je. Na kváskovanie v skutočnosti treba len trpezlivosť a trochu plánovania. A ani to nie hneď od začiatku, to príde aj časom.
Lebo tá trpezlivosť nie je práve moja najsilnejšia vlastnosť, ale kvások si ma vycvičil. On si žije svojim životom a kašle mi na to, že sa niekam ponáhľam, skôr vykysnutý nebude. Plánovanie mi tiež nejde ešte stopercentne. Preto niekedy ráno nemáme chlieb, ale neplánované smoothie. Lebo som deň predtým zabudla zamiesiť a večer piecť. A vstávanie o pol piatej ráno, aby sme mali na raňajky čerstvo-čerstvý chlieb, och, toto nech po mne nikto nechce.
Tak nech už to viac nenaťahujem – poďte do toho! Uvidíte, že sa vám to zapáči. Nie je to nič ťažké, naopak, upiecť si základný chlieb je brnkačka a povzbudí to do ďalšej práce. A prípadný neúspech nech vás neodradí. Učíme sa celý život. No myslím, že v dnešnej polotovarovej dobe takýto kúsok poctivého jedla urobí len dobre. Tak možno tip na novoročné predsavzatie? Držím palce!