Určite ste už počuli vetu „bordel v bytě, šťastné dítě“. Keď tak človek pozoruje malé deti, fakt sa zdá, že im robenie bordelu spôsobuje nejaký druh radosti. Je to ale naozaj tak? Sú deti skutočne šťastné, ak sú obklopené neporiadkom?

Niekedy som si myslela, že deti proste milujú vyhadzovať veci, takže na tom porekadle čosi bude. Potom som si vravela, že to určite vymyslela nejaká alibistická lenivá mater, ktorá skrýva svoju neschopnosť upratať za nejaké akože rozvíjanie blaha dieťaťa. No práve mi došlo, že neporiadok v našich domácnostiach vzniká jednoducho z prebytku vecí, ktoré máme.

Na viacerých diskusných fórach som zahliadla, ako sa mamičky sťažujú, že ich deti pri ničom nevydržia, len veci rozhadzujú, nedokážu sa sústrediť. Že to montessori proste nie je pre dnešné deti, dnes je doba iná, deti sú iné, celé je to prežitok. Rozmýšľala som nad tým, ako je to možné. Áno, máme dnes určite viac technických vymožeností a celkovo je náš život v mnohom iný, než bol ten pred sto rokmi. Na druhej strane ale deti sa stále rodia z maminho brucha, úplne čisté, nenaplnené predsudkami, netušiac o tom, či tam vonku vládne doba kamenná alebo priemyselná revolúcia. Nie sme to náhodou my, dospelí, ktorí ich rýchlo uvedieme do chaosu súčasnosti?

Ak dieťa príde z tmy, ticha a bezpečia do sveta plného hluku, farieb, tvarov, ľudí, kde neustále ktosi chce upútať jeho pozornosť, ako sa môže sústrediť, pokojne objavovať, spoznávať svoje okolie? Častokrát už izba novorodenca vyzerá ako menšie hračkárstvo a postupom času ako dieťa rastie, pestrofarebných hračiek len pribúda a pribúda. V čase, keď Mária Montessori začínala svoju prácu s deťmi, prichádzala do styku prevažne s deťmi chudobnými, zanedbanými, z málo podnetného prostredia. Tieto decká s nadšením vítali prakticky akúkoľvek novú pomôcku a s tým, čo ich zaujalo, dokázali pracovať sústredene a opakovane. Dnes je situácia iná. Naše deti sú prestimulované od narodenia a čím sú staršie, tým náročnejšie je udržať ich záujem a pozornosť. V strachu z toho, aby sa nebodaj nenudili, im vymýšľame nové a nové podnety, aktivity, hračky, zábavu. Keďže deti sú zvyknuté na množstvo, uprednostňujú kvantitu pred kvalitou a sami už neustále hľadajú čosi nové. A potom sa budeme diviť, že sú hyperaktívne a pri ničom neposedia.

Pritom malé detičky majú veľmi silný zmysel pre poriadok. Vedomie, že vec má svoje miesto je pre ne veľmi dôležité. Ak však veci svoje miesto nemajú, vedie to k neistote a k čomusi, čo neskôr nazývame „bordelárstvo“. Jedným takto nevinne vyzerajúcim nástrojom neporiadnosti je box na hračky. Na prvý pohľad pôsobí ako pomôcka, veď doň stačí len nahádzať hračky a v izbe je poriadok! V skutočnosti ale odovzdáva posolstvo „neporiadok vytvára poriadok“ – veď keď sa do takého boxu pozriete, absolútne to nepripomína niečo, čo by sa dalo nazvať slovom „poriadok“. Veci sú v ňom náhodne chaoticky nahádzané, takže žiadne svoje miesto nemajú. Opakom takého boxu je polica, kde je všetko pekne viditeľne uložené. Už malé detičky si hravo zapamätajú, čo kde patrí a oveľa jednoduchšie to potom uložia na svoje miesto – pretože prázdne miesto na polici jednoducho volá k tomu, aby naň bolo položené to autíčko, čo smutne leží v strede miestnosti.

Policový systém má ešte jednu výhodu – vojde sa tam oveľa menej vecí. A čo s tými, ktoré do police nevojdu? Preč! Pokazené vyhodiť, obohrané podarovať a všetko ostatné odložiť mimo zrak dieťaťa. Na sto percent mu k hre stačí to, čo v izbe má. Čím menej toho je, tým lepšie. A keď sa to opozerá, stačí obsah políc schovať a vytiahnuť niečo zo zásob. Málo hračiek znamená menej neporiadku a viac pokoja. Menej telky prináša viac ticha, menej farieb viac sústredenia. Minimalizmus tak nie je len nejakým nudným módnym trendom, ale skutočnou potrebou nás a našich detí.

Nejdem tvrdiť, že všetka hyperaktivita u detí je spôsobená hračkami a že sa teraz ako mávnutím čarovného prútika vyrieši. Vnímam však, že preplnenosť v našich životoch nám pokoj neprináša, skôr naopak. Naše deti netrpia nedostatkom, ale prebytkom vecí aj podnetov. Zmeniť to môžeme tým, že si upraceme vo veciach aj v mysliach. A že nebudeme nakupovať veci, aby sme deti zabavili, ale darujeme im svoju pozornosť, svoj čas, že im miesto zalaminovaných kartičiek so zvieratkami ukážeme skutočnú krásu prírody, ktorá je tu pre nás úplne zadarmo.

6 komentárov on Poriadok, minimalizmus a hyperaktivita

  1. Toto je znova super článok. Povinne by ho mali citat vsetci rodicia na rodicovskych stretkach :-)

  2. Je to ťažké, veľmi ťažké. Prestimulované prostredie je všade vôkol. Aj keď sa doma snažíme o vytváranie harmónie, poriadku a pokoja, „vonku“ je jednoducho úplne iný svet. A dieťa ho víta, je očarené. Rovnováha sa, aspoň nám, hľadá ťažko.
    K článku by som ešte dodala, že pri deťoch tak od 3 rokov vyššie, sa radikálna zmena prostredia môže zdať krutá, začnú sa nudiť. A tu prichádza ten bod, kedy ho treba nechať nudiť, pretože po čase zapne samo, nájde si, ako to Montessori nazvala, prácu a my môžeme potichu pozorovať, čo ho zaujíma, kam sa ťahá. A sme doma :-)

    • Veď práve, keďže všetko naokolo je preplnené, o to viac by práve domov mal byť tým „pokojným prístavom“. Až keď som úplne radikálne vypratala kuchyňu a obývačku, uvedomila som si, ako veľmi to pomohlo. Dom máme robený tak, že keď doň vojdem, ocitám sa v kuchyňo-obývačke, a je mega veľký rozdiel, či ten prvý pohľad je pokojný alebo ma čaká hora riadu, pod nohami hračky, zabudnuté oblečenie, hŕstka časopisov… Hocikedy, keď sa vrátime po celom chaotickom rušnom dni v meste domov, kde ma čaká poriadok, vo chvíli som „späť“. Keď ma naopak čakajú resty od raňajok, lebo som odišla z domu náhlivo, tak sa napätie ťahá… A vidím, že deti to majú veľmi podobne. Je iné občas „uletieť“ aj do chaosu a iné žiť v ňom denne, zaspávať a budiť sa v neporiadku a prelnenosti…

  3. Ďakujem za zaujímavý článok a celý blog. Ako dieťa som vyrastala v chaose a neporiadku… naozaj si nespomínam, že by sme niekedy mali doma poriadok v zmysle „každá vec má svoje miesto“. Chcem pred tým dcérku ochrániť, ale je to veľmi, veľmi náročné. Počas tehotenstva som sa snažila vyhodiť čo najviac nepotrebných vecí, ale stále mám pocit, že mi veci padajú na hlavu… Ono by to asi chcelo, aby všetci členovia domácnosti ťahali za jeden povraz.
    A chcela by som sa opýtať ohľadne poličiek na hračky… Mám pocit, že ak by dcérka mala k dispozícii napr. 4 hračky na poličke, nedokázala by sa s nimi hrať, lebo by jej pozornosť lietala medzi všetkými štyrmi hračkami. My máme systém, že dcérka má svoje štyri hračky v boxe, jednu si vyberie, box zatvoríme a môže sa hrať. Neskôr si môže prvú hračku odložiť a inú vybrať… Čo si o tom myslíte Vy?
    Ďakujem a želám ešte pokojný deň.
    Lenka

    • Milá Lenka, ďakujem za komentár! Ja sa pravdupovediac necítim byť odborníčka na poriadok, vychádzam len zo svojich skúseností a pozorovaní :-) Samozrejme každému funguje čosi iné a ak sa Vám osvedčil tento spôsob a vyhovuje Vám aj Vašej dcérke, nie je čo viac si priať! Narážala som na boxy, v ktorých sa skladuje halda hračiek a nikto už netuší, čo presne je na spodku. Ak je Váš box prehľadný a vytvára pocit poriadku, nevidím na tom nič zlé. Na druhej strane, ak sú veci na polici, takisto nemusia nutne rušiť pri hre. Stačí sa trochu presunúť a otočiť sa polici chrbtom. Keď sa deti hrávajú napr. v montessori herniach, obklopené všelijakými novými vecami, aj tak sú schopné udržať pozornosť na ten jedinej veci, s ktorou momentálne pracujú, pretože si sadnú na svoj koberček a vedia, že táto vec v tomto čase je tu pre mňa a keď s ňou skončím, môžem si ísť pre druhú atď. Asi neexistuje úplne univerzálna rada pre všetkých, tak ostáva len si nájsť svoj systém, ktorý bude rodine prinášať pokoj a pohodu.
      Majka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.