Zažili ste niekedy stav, keď niečo zúfalo hľadáte a nakoniec zistíte, že ste to mali celý čas rovno pred sebou? Niečo také som nedávno zažila aj ja.

Keď pred rokom nášmu prostrednému synovi diagnostikovali Aspergerov syndróm, mala som pocit, že sa mi celý svet zosypal rovno na hlavu. Netušila som poriadne, čo to znamená, čo nás čaká, čo bude ďalej. No potom, po absolvovaní všetkých možných vyšetrení, keď sa náš životný rytmus opäť vrátil do starých koľají, začala som nad všetkým uvažovať. Verím, že veci sa dejú z nejakého dôvodu. Aj keď neviem z akého. Viem len, že to dieťa je teraz tu a potrebuje moju pomoc. Veľmi som mu ju chcela poskytnúť.

Začala som čítať knihy, googliť články, hľadať spôsoby… Niečo pomohlo, niečo nie. Potom som narazila na životopis a následne na film o Márii Montessoriovej. Zrazu všetko dalo zmysel. Ako to, že mi to nenapadlo skôr?

S Montessori metódou som sa predsa stretla už dávno. Moje deti chodili do Montessori škôlky! Takej tej nekresťansky drahej, ozajstnej. Vtedy ma nadchýnali drevené hračky, jednoduché, bez šialených blikajúcich svetielok a podivných zvukov. Všetko malo svoje miesto. Každé dieťa malo právo na svoj priestor, koberček. V triede bola ozajstná kuchynka, deti si samé nalievali vodu, nikde žiaden plastový riad, všetko bolo také… skutočné. Deti to tam milovali. A ja sa im nečudujem.

Keď však prišla škola a my sme zistili, že jediná Montessori škola (na celom Slovensku!!!) sa nachádza na opačnom konci republiky, mohli sme sa s touto metódou rozlúčiť. Prišli iné problémy a ja som skutočne všetko Montessori vypustila z hlavy. Mala som pocit, že stavať ružovú vežu je pre malé deti, nás sa už týkajú iné veci. Až keď som sa teraz opäť dostala k pani Montessoriovej, pochopila som, že som sa nemohla viac mýliť. Doteraz ešte celkom nechápem, ako to celé dokázala, ako nesmierne predbehla dobu, ako neskutočne všetko premyslela.

Ak by všetky deti chodili do Montessori škôlky, nebolo by treba psychológov.

Toto povedal sám Freud. Verím, že sa nemýlil. Ak by naozaj každý z nás dostal v detstve možnosť pracovať vlastným tempom, bez porovnávania, bez poháňania, bez neprimeraného motivovania, bez známkovania… Ak by si každý mohol veci chytiť, skúsiť, zažiť, precítiť… Uf, myslím, že by sme ako ľudstvo boli niekde celkom inde. Ja viem, ľudstvo nespasím, môžem však začať doma, u vlastných detí. Čo pre ne môžem urobiť?

Pomôž mi, aby som to urobil sám.

Keď sa rodič dozvie nejakú diagnózu svojho dieťaťa, ako bonus dostane všelijaké prognózy. Čo dieťa bude vedieť, ale väčšinou strašne veľa toho, čo (vraj) nikdy nezvládne. Pri prvotnom šoku som to NIKDY zobrala doslova. Potom som vo filme videla, ako pani Montessoriová priviedla mentálne zaostalé deti z ústavu ku skúške na konci základnej školy – a zvládli ju lepšie, ako ich zdraví rovesníci. Prečo by to teda nemohol zvládnuť môj syn? V jej časoch to bolo niečo nevídané, neslýchané. Odvtedy však prešlo celé storočie. Prečo u nás stále nefungujú Montessori škôlky a školy v každom meste? Prečo sa na túto metódu dívame ako na nejaký punk?

Ja som sa nakoniec rozhodla svoje deti vzdelávať doma. Kurzy Montessori metódy som nestihla a tak po nociach čítam, študujem, hltám všetky dostupné informácie v češtine, angličtine i francúzštine. Pomaly prichádzajú prvé výsledky. Áno, je to náročné a ide to do peňazí. Učím sa za pochodu a občas si nadávam, že som sa tomu nevenovala skôr. Ale nevzdávam sa. Motiváciou sú mi moje deti a ich (snáď) svetlá budúcnosť. Lenže tiež viem, že každý túto možnosť nemá. Preto sa opäť dostávam k otázke – prečo je na Slovensku taký neuveriteľný problém používať Montessori metódu na základných školách? A vlastne aj v predškolských zariadeniach. Prečo je týchto zariadení ako šafránu? Prečo je-di-ná takáto škola je stále v experimente? O aký experiment vlastne ide, prosím? Metóda, ktorú sto rokov pozná celý svet, u nás musí prechádzať experimentom? Pri všetkej svojej optimistickej povahe, toto sú veci, ktoré ma uvádzajú do depresie. Viem, že zmena sa neudeje len tak, niekto začať musí. Ja som začala aspoň takto, v malom. Ak s vami ale táto myšlienka tiež rezonuje, ak máte dieťa v škole, kde dokola rieši nezmyselné úlohy a nerozumie učivu… a hlavne ak máte chuť proti tomu niečo podniknúť, skúste mi napísať. Stále verím, že sa nás dokáže nazbierať dostatok a postupne sa dopracujeme aj k zmene.

5 komentárov on Prečo Montessori

  1. Majka, tento článok čítam už asi piaty krát, a… Hovoríš mi z duše. Je to to najlepšie, čo deti môžu dostať. Veľká škoda, že je tých monte škôlok a škôl tak málo. A tie, čo sú, sú pre mnohých ľudí vytúžené, no (najmä finančne, ale aj kapacitne) nedostupné, my si ju tiež nemôžeme dovoliť. Ale je mojim veľkým snom dať malého od septembra do monte škôlky. Tak idem vypísať prihlášku, že čo ak predsa len bude práve to jedno miestečko voľné a my s drahým niečo vymyslíme.
    Držím ti palce, viem, že je to náročné a obdivujem ťa, ako krásne si sa toho zhostila. Čerpám z tvojho blogu veľa inšpirácií aj pozitívnej energie, ďakujem ☺

    • Mirka, ďakujem za milé slová! My keď sme mali dve staršie deti v monte škôlke, išlo to strašne do peňazí, ale neľutujem z toho ani cent :-) Investovať do vzdelania detí je určite viac ako do čohokoľvek iného. Držím Vám palce, nech sa synček dostane na to správne miesto :-)

  2. Chcela by som dať svoju dcéru do „monte“ jasliciek paci sa mi hlavne idea že na jednu učitelku je max. 6detí momentalne sa snažim vymyslieť finančnu cestu a dufam že bude miesto …moja dcera ma 6 mesiacov je trosku „ovalnejsia“ a každy mi vravi že je to moc že nezačne chodit kedy ma a pod. ale ja vidim na malej že je velmi šikovna od začiatku pekne drži hlavu, snaži sa na mna rozpravat, momentalne začala veci chytat takže aj napriek váhe ide jej vývoj tak ako má ! Podla mna sa všetko tak nehorázne precenuje a práve tato metoda je v ramci vývoja čo by som ja dala za to aby mi rodicia vysvetlili čo sa ako robi alebo mi pomohli s niečim aby som to robila sama. Neustále som počúvala „ty tomu nerozumieš staraj sa o knižky“. Dopadlo to tak, že sa s mamou nebavím lebo nerozdýchala to že som chcela žiť svoj život. S otcom to je take všelijake. Nemám dokončenu strednú školu lebo som sa chcela rychlo osamostatnit a doslovne ujsť si žiť svoj život. Toto nechcem pre svoje dieta chcem ho podporit v rozhodnutiach, tie zle mu vysvetliť prečo su zle? Myslim, že ak by každy svoje dieta podporil a ukázal mu „ako“ svet by bol ovela krajším, nebolo by tolko útokov možno ani vojna. Prečo sa treba hadať, mlátiť? Nedá sa to pekne vysvetliť? Good luck v rozvíjaní danej metódy držím palce :)

    • Ďakujem za komentár Tatiana :-) Pokiaľ Vám to situácia umožňuje, určite skúste zvážiť možnosť ostať s dcérkou doma o čosi dlhšie ;-) Ani najlepšia učiteľka na svete nenahradí vlastnú mamičku. Citové väzby sa vytvárajú v prvých dvoch rokoch život, preto je vhodné, ak má dieťatko možnosť stráviť tento čas spolu s matkou, dá to základ dobrým vzťahom do budúcnosti. Aj montessori sa dá venovať doma, verím, že aj na tomto blogu aj na mnohých iných sa dá nájsť dosť inšpirácii. Pokiaľ sa nachádzate v situácii, že sa nevyhnutne musíte vrátiť do práce a nie je iná možnosť, tak verím, že v montessori prostredí sa bude Vaša dcérka dobre cítiť a rozvíjať.

Napísať odpoveď pre Tatiana Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.