Pred pár dňami sme sa vybrali do kina. Tri baby. Že za kultúrou. Do kina chodím málokedy, ale odkedy som videla trailer na tento film, vedela som, že naň pôjdem. A tak som od samej radosti, keď prišiel do kín, kúpila lístky hneď na premiéru.

Hoci diela Vincenta van Gogha poznám a už dlho obdivujem, zistila som, že o jeho živote som mala len útržkovité a neúplné informácie. Čakala som, že vo filme sa dozviem čosi ucelené, priame. V tomto smere som bola dosť zaskočená hneď v prvých minútach, keď vo filme zaznelo, že dej sa odohráva po umelcovej smrti.

Napriek tomu, veľa nového som sa naozaj dozvedela. A veľa ostalo otvoreného.

Počas celého filmu som neprestávala žasnúť nad, tým že je ozaj ručne namaľovaný. Ani si nedokážem predstaviť tú prácu. Stovka maliarov, šesť rokov. Waw!

Z kina som odchádzala akási rozcitlivená. Myšlienky vo mne ešte stále doznievajú. Že život nie je fér, keď niekto celé roky maká a jeho dielo ocenia až po jeho smrti. Že vždy je niekto nedocenený. A že pravda je vcelku relatívna.

Dej bol spracovaný pútavo, minulosť sa prelínala s prítomnosťou, bolo zaujímavé sledovať rozdiely vo vnímaní tej istej situácie u viacerých postáv. A ktovie, ako to bolo v skutočnosti.

Myslím, že ani nemám viac čo napísať, treba vidieť. Pôvodne som vlastne ani nechcela písať článok na túto tému, ale predsa len, nedalo mi. Ak máte možnosť, určite sa do kina na tento film vyberte. Je to jeden z tých filmov, na ktoré sa ísť oplatí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.