Posledné týždne mi dávali pekne zabrať. Vlastne je tomu už vyše roka, čo sa mi veci v živote komplikujú viac, než by som si priala. A aký vplyv má dlhodobý stres na zdravie, to myslím ani netreba hovoriť… Došlo mi, že z niečoho musím ubrať. Nedá sa donekonečna fungovať na dvesto percent. A tak, bez nejakého plánovania a celkom nebadane, padlo to na blog. Úplne paradoxne. Pretože pôvodne som ho začala písať (a celé tie roky v tom pokračovala) ako moju formu psychohygieny.

No z najväčšej záľuby sa časom stal aj najväčší požierač času a zdroj výčitiek svedomia. Veď ešte toto musím napísať, ešte toto odfotiť, dať na facebook, na instagram… Bola som preťažená vlastnými myšlienkami, pocitom, že niečo musím písať, aj keď vlastne neviem o čom, život sa zacyklil… Myslím, že toto je presne stav, ktorému sa hovorí vyhorenie.

Starovekí Židia naň mali zaujímavú prevenciu – sabatický rok. Každých sedem rokov si dopriali pauzu. Nesiali a nepracovali na poliach, a to, čo sa urodilo, venovali chudobným. Prepustili otrokov a odpúšťali si dlhy. Zaujímavé, však? Zdá sa, že tí naši necivilizovaní prapredkovia mali občas celkom fajn nápady. Aj v súčasnosti ešte tento pojem existuje, využívajú ho najčastejšie vysokoškolskí profesori, no zrejme nie tak často a v takej miere, ako tomu bolo v minulosti.

Ja som si napokon dopriala niečo vyše dvoch mesiacov kreatívneho odpočinku. Neprijímala som nijaké fotenia, nepísala články. Neplánovala som to, prišlo to akosi spontánne. A výsledok? Nuž… že by som bola nejak nesmierne odpočinutá, to sa povedať nedá – tri deti a domácnosť za ten čas nikto namiesto mňa neobriadil :-)) Ktovie, ako vyzeral taký sabatický rok v bežnej praxi bežného starovekého izraelitu. Možno tiež nie až tak romanticky, ako by to na prvý pohľad mohlo vyzerať. Každopádne, aj keď sa žiaden zázrak za ten čas v mojom živote neudial, dobre to padlo. Mohla som sa na veci pozrieť trochu s odstupom, prehodnotiť priority, zistiť, čo mi za to stojí a v čom chcem ísť ďalej, nájsť nový elán, inšpiráciu a tvorivú chuť.

A tiež večer si sadnúť miesto pred počítač, na gauč s manželom a pohárom vína, čítať si knihy alebo pozerať seriály. Možno to znie banálne, no ozaj celé roky som večery trávila doháňaním práce, ktorú som nestihla cez deň. Lebo veď taká žena v domácnosti nemá 25 dní dovolenky ročne od zamestnávateľa. Nie, nejdem sa sťažovať ani fňukať, svoje povolanie som si vybrala dobrovoľne a sama. Ale priznávam, že dovolenku svojmu zamestnanému manželovi trošku závidím. Pretože ja ju vo svojej „pracovnej zmluve“ zakotvenú nemám a tým pádom mám oveľa väčšiu tendenciu na taký luxus, akým je voľno, úplne zabudnúť. A viem, že v tomto nie som sama. Dnešná doba je rýchla, možností veľa, no nárokov ešte viac. Mnohé diktuje spoločnosť či náš zabehnutý životný štýl, no mnohé si na seba naložíme samy.

V taký čas skutočne nepoznám nič lepšie, ako zastaviť sa, vypnúť, nadýchnuť sa a jedno po druhom si prebrať, čo mi v tom mojom živote skutočne stojí za to a čo je len prebytočný balast. Život sa mení rýchlo a ak ho chcem prežiť v pokoji a zdraví, potrebujem doň vedome zaradiť aj „reštartové“ dni. Možno aj častejšie, než raz za sedem rokov :-)

1 Comment on Sabatický rok

  1. Maji som rada že si to úplne “nezabalila”..tvoj pohľad na veci alebo rozbor niečoho veľmi inšpiratívne a dobre padne
    Rob to tak aby si sa v tom samozrejme cítila dobre
    Veľa schopnosti nájsť si vnútorný kľud❤️

Napísať odpoveď pre Alexandra Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.