Na to, že som rodená východniarka a Prešov máme toť „za humnom“, sama sa divím, že sme sa do Solivaru nevybrali už dávno. Asi niečo bude na tom známom tvrdení, že pod lampou býva tma. ;-)

Každopádne, toto leto nám extra veľké výlety a dovolenky nevyšli, tak sme podnikali menšie jednodňové výlety do blízkeho okolia. Veru, ani to nie je celkom na zahodenie. Hoci sa nám často zdá naše blízke okolie už opozerané a priveľmi známe, presvedčili sme sa, že vždy sa môže nájsť niečo, čo sme ešte nevideli, čo zaujme a prekvapí.

K návšteve Solivaru nás inšpiroval projekt Legendarium. Síce sme sa o ňom dozvedeli neskoro a nálepky sme už nešli zbierať, v brožúrke sme našli mnoho zaujímavých tipov. Viaceré miesta sme navštívili už predtým, viaceré však boli pre nás novinkou a už ich máme zapísané na zozname našich cestovateľských prianí. Tento projekt je zameraný na oblasť severovýchodného Slovenska. Neviem, či existuje niečo podobné aj v iných oblastiach, ak áno, dajte mi prosím vedieť, veľmi rada sa inšpirujem!

Ale späť k Solivaru.

Ide o komplex budov, ktoré sú toho času národnou kultúrnou pamiatkou. Ťažba soli v tejto oblasti má skutočne dlhú históriu – začiatky siahajú do 16. storočia! Vždy, keď sa ocitnem na takomto mieste a počúvam príbehy z tých dávnych dôb, snažím sa predstaviť si, ako veľmi bol život našich predkov odlišný od toho nášho a žasnem nad tým všetkým, čo vedeli využiť pri svojich možnostiach. Myslím, že aj pre deti je to vždy hodnotný zážitok, počúvať a pozerať sa na veci, ktoré tu ostali po ľuďoch minulosti…

Prehliadka trvala približne hodinu a pol, postupne sme sa presúvali medzi jednotlivými budovami. Vypočuli sme si o začiatkoch ťažby kamennej soli, o namáhavej práci v bani i o tom, ako ľudia využívali na pomoc silu ťažných zvierat. Takisto sme sa dozvedeli, že pri stavbe jednotlivých konštrukcií, ktoré prichádzali do styku so soľou, sa nesmel použiť kov, preto sa ešte aj klince na spájanie dielov používali drevené. A tie budovy a obrovské konštrukcie tu stoja dodnes! Neuveriteľné, však?

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a aj to, čo spočiatku vyzerá ako katastrofa, nakoniec môže znamenať v skutočnosti posun k lepšiemu. Presne to sa totiž stalo v Solivare. Keď soľnú baňu zatopilo, ľudia si mysleli, že je to koniec ťažby soli na tomto mieste. Niekoľko rokov skutočne nevedeli túto situáciu uchopiť. Až neskôr prišli na to, že voda, ktorá bane zatopila, je v skutočnosti ich pomocou. Takto sa totiž kamenná soľ roztopila a vznikol soľný roztok, soľanka. Potom už nemuseli baníci ťažiť soľ v kamennej forme, stačilo slanú vodu dopraviť spod zeme nahor a soľ získať odparovaním.

Takto postupne vznikol celý komplex budov, kde sa soľanka prečerpávala, skladovala, čistila, varila, odparovala a napokon vzniknutá soľ uskladňovala.

Výstavu dopĺňali zmenšené modely všetkých budov a z neskorších dôb aj zachované fotografie. Výstava mala síce smutný koniec – príbeh o tom, ako Solivar vyhorel a tiež prečo sa tu dnes už soľ neťaží – no aj to už je raz súčasť histórie. Pozitívom je, že sa podarilo budovy aspoň opraviť a uchovať a tak sa môžeme o tejto významnej časti našej minulosti dozvedieť a ukázať ju aj našim deťom.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.