V posledných dňoch (okej, týždňoch) ma pochytila akási spisovateľská kríza. Myšlienok v hlave bolo priveľa, času na písanie primálo, do toho zmes udalosti všedných dní… a kríza je na svete. A tak som si spomenula na svoje blogovacie začiatky.

Takto na jeseň, dlllhých 7 rokov dozadu som objavila existenciu Bloggera. Bolo to relatívne jednoduché, teda postačovali mi moje chabé počítačové schopnosti a bolo to zadarmenko, no čo viac si priať. Tak som napísala svoj prvý článok. Prečítali si ho moje dve kamarátky, lebo som im naň poslala link. Žiadne zámery som nemala, písala som intenzitou štyri články ročne a už som sa ani neunúvala niekomu posielať linky. Veď si to píšem len tak sama pre seba. Hoci som nikdy predtým nepísala, začalo ma to baviť.

Potom som komusi kdesi utrúsila, že čosi píšem, on na to pozrel a pochválil. To ma povzbudilo. Potom mi blog pochválil ešte jeden a ešte ďalší. Tak som začala písať pre druhých, veď keď sa to dobre číta, tak nech majú z toho osoh weby, ktoré aj niekto naozaj navštevuje. No písanie na zákazku stratilo to čaro a ľahkosť, s ktorou píšem články pre svoj blog. Tak som si povedala, že budem písať ďalej len pre seba, hoci z toho v podstate nič nemám, ale beriem to ako sebarealizáciu. No začala som samu seba brať viac vážne, písať častejšie a viac k veci, nazbierala som odvahu pustiť svoje články aj do fejsbukového sveta. A teraz som tu. Aj so spisovateľskou krízou :-)

No pri všetkom tom premýšľaní som si uvedomila, že ľudia keď s niečim začínajú, tak sa pekne predstavia. Ja som nikdy nemala tento zámer – písať preto, aby to niekto čítal. A tí traja ľudia, čo moje články skutočne čítali, ma poznali až príliš dobre :-) Ale teraz vás je tu už vcelku dosť, drvivú väčšinu z vás nepoznám a ani vy mňa. A keďže sa nemôžeme so všetkými stretnúť a pokecať si osobne, toť pár slov o mne a našej rodinke. Nech viete, s kým máte do činenia. :-)

Moje meno je Mária. Ako u približne polovice ženskej populácie z osemdesiatych rokov. Aby sme sa medzi sebou nejak rozoznali, navymýšľalo sa pomerne dosť variácií tohto mena. Maruška, Marienka, Majka, Marika, či avantgardnejšia Mery. Moja verzia je Majka. Aj keď to znie detinsky, nuž čo, už som si na to zvykla. A okrem mena mám aj kopu iných komplexov.

Hoci na horoskopy neverím, schizofrenickú povahu zvaľujem na znamenie Blížencov, v ktorom som narodená. Vyštudovala som vedu, ale venujem sa skôr umeleckej tvorbe. Mozog mi frčí na tristo percent a vkuse vymýšľam, čo všetko by som ešte chcela stihnúť vyrobiť, ušiť, prečítať, napísať, navštíviť. A áno, strašne veľa rozprávam. Inak som úplne v pohode si myslím.

Vždy som chcela štyri deti. Nakoniec vydalo na tri a som za ne nesmierne vďačná. Najviac, keď spia pravdaže.

Naše najstaršie a jediné dievčatko sme počas celučičkého tehotenstva volali Danielko. Kúpili sme aj modrý kočiar, lebo veď doktor povedal, aj brucho bolo špicaté… ČI sme to ozaj týmto pobabrali či je za tým čosi iné, naša Karin je značne chlapčenský typ. Najradšej behá, štverá sa po preliezkach, jazdí na všetkom, čo má kolesá plus na koni, hrá bedminton, slušne zvláda turistiku s tatinom. Hoci výzorom sa na mňa podozrivo podobá, toto športové nadanie istotne nezdedila po mne, čo sa športu vyhýbam. Zato som ju ale nakazila láskou ku káve – už dobré tri roky mi ju pripravuje vždy, keď sa dá a tvrdí, že raz si otvorí kaviareň. To som veru zvedavá. Aj či dostanem nejaké to kapučínko zdarma :-)

Prostredný Šimonko je mozog rodiny. IQ má hádam ako my všetci dohromady, ale to len tipujem, bojím sa ho dať otestovať, aby som to nemala ozaj čierne na bielom. Knihy číta rýchlosťou, akou ja len listujem. Rozmýšľam, ako by som poprosila v knižnici o výnimku v limite počtu vypožičaných kníh, aby sme tam nemuseli chodiť každý týždeň. Výzorovo sa on pre zmenu ponáša viac na ockovu stranu rodiny, no pusinka sa mu nezastaví načisto ako jeho mamičke. Často uvažujem, ako to tie gény robia, že sa zásadne prejavia len tie, ktoré by si rodičia najviac priali potlačiť.

Po prvých dvoch deckách, náročných tehotenstvách a príšerných pôrodoch som si povedala, že hádam by teda stačilo mať len polovičný počet detí z pôvodne zamýšľaného. No ako kúštik povyrástli, presťahovali sme sa z mesta na vidiek, romantika ako vymaľovaná, zlé spomienky nasilu vytesnené z mysle… zažiadalo sa mi materskej opäť. Lebo veď teraz si to viac užijem, v pohodke, na záhradke, všetko mám predsa zmáknuté, to bude brnkačka, to tie ďalšie dve ešte dáme. A tak prišiel Andrej. Na Vianoce, darček náš. A celá romantika bola fuč. Jeho superschopnosťou je, že nepotrebuje spánok. Normálne deti (vraj) spávajú aj poobede. On ani v noci. Moja mantra skúsenej matky znela „je to len obdobie“. Vravím si to štvrtý rok, pozvoľna tomu prestávam veriť a teším sa, ako sa vyspím, keď ho pošleme na internát. Ale inak je úplne rozkošný.

Rodinný kruh uzatvára jeho najdôležitejší člen – môj drahý manželík. Ktorý so mnou prekonáva všelijaké krízy, nie len tieto spisovateľské. Ako správny ajťák, má miernu formu internetovej paranoje, nepoužíva sociálne siete a neželá si byť zverejňovaný. No je to práve on, komu vďačím za to, že vôbec môžete čítať tieto riadky. Doslova – pred chvíľou tu bol a spustil nejaké aktualizácie. Keby to záviselo na mojich počítačových schopnostiach, asi dodnes píšem v T602-ke. Okrem toho mi platí doménu, hosting, nainštaloval mi toto tu všetko, rieši veci, ktoré by mi v živote nenapadli, napríklad že zálohovanie fotiek. A práve on bol od začiatku jedným z prvých troch mojich najvernejších čitateľov. Aj keď je to blog pre ženy a tematicky mimo jeho svet. Ale celkom nezištne mi kontroluje pravopis (a nenápadko sleduje, či ho neohováram). Díkičko drahý, veľmi si to cením!

Tak teda, to sme my, teší nás! A ako som sa takto rozpísala, tuším aj spisovateľská kríza ustupuje. Nuž dúfam, že teraz, keď už sa poznáme, sa mi bude písať o čosi veselšie :-)

2 komentáre on Tak toto sme my, teší nás!

  1. Ahoj Majka. Ja sa volám Romana a som mamou takmer polročného Olivera. Na tvoj blog som natrafila v lete tohto roku ked som sa začala zaujímať o Montessori. Už iba zopár článkov musím prečítať aby som mohla povedať že ho mám celý prečítaný. Ďakujem za každý článok, za každú inšpiráciu a aktivity, ktoré svojim deťom vyrábaš a o ktoré sa rada podelíš s čitateľmi. Budem sa veľmi tešiť na všetky ďalšie :).

  2. Ahoj Majka, radosť čítať tvoje príspevky!!! Človek sa nie len poučí, ale po dnešku si môžem povedať, že nie sme sami, čo každý týždeň chodia do knižnice. Ďakujem, že si!!! Neopúšťaj sa tohto zvyku, ja sa zakaždým veľmi teším. Gabika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.