Mám rada toto obdobie. Keď niečo končí a niečo nové začína. Keď sa vo mne miesi nostalgia s nádejou a očakávaním. Rok čo rok si želáme, aby ten nový bol lepší ako predošlý. No ako zistím, či sa to splnilo? Bol vari tento rok zlý, že teraz si želám zase lepší?

Tento rok bol pre mňa úplne extrémne rýchly. Akoby sme len včera dopili polnočné šampanské a dnes dávam chladiť ďalšiu fľašu. Kedy sa to všetko zbehlo?

Predvčerom mal náš najmladší tri roky. Fakt. TRI! Len teraz som bola tehotná, len pred chvíľkou som ho držala zavinutého v perinke. A zrazu sa vidím stáť na úrade práce s tlačivom, ktorým musím oznámiť milému štátu, kde sa moje dieťa bude po tretích narodeninách zdržiavať. Ešteže tam medzi sviatkami dokopy nikto nepracuje a mám dobrú polhodinku na rozdumovanie na chodbe.

Tretie bábo sme veľmi chceli, že už dve deti sú veľké, bývame v dome, to si inak užijem! Lenže veci sa vyvinuli inak. Možno ak by náš junior za posledné tri roky prespal jedinú noc, aj by som bola v stave si to vychutnať. No jeho spánok (ehm, nespánok) sa stal stredobodom mojej pozornosti. Každý mesiac som si vravela, že už od pol roka bude spať lepšie, už od roka určite, od roka a pol naisto, keď ho odstavím, tak sa to zmení… Po jeho druhých narodeninách, keď som vlastne zlomila všetky svetové rekordy v spánkovom deficite, som úplne rezignovala a som zmierená s tým, že pravdepodobne sa vyspím, až keď sa ožení. Alebo ho pošlem na internát, ešte si to premyslím.

Ale kým som čakala na jednu pokojnú noc, čas mi uplynul… dokonca tak, že mám pocit, že táto materská, ktorú som si mala zo všetkých najviac vychutnať, bola tá úplne úplne najkratšia. Vrchol bol vlastne tento rok, ktorý utiekol, ani neviem ako. No napriek všetkému, teraz, keď mám chvíľu na zamyslenie a celé to hodnotím, tento rok bol jedným z najlepších, na aké si spomínam.

Prekonala som svoj osobný rekord v množstve prečítaných kníh. Dve z toho boli dokonca beletria!
Začala som sa aktívnejšie venovať blogovaniu, zariskovala a zmenila názov a konečne mu dala formu, že sa zaň nemusím hanbiť. Alebo som len stratila kus sebakritickosti, ťažko posúdiť. Nadviazala som tri spolupráce. To je presne o tri viac, ako doteraz!
Stretla som zopár fakt úžasných ľudí. Aj zopár takých, ktorých by som radšej nestretla. Ale tých prvých bolo nepochybne viac!
Schudla som dve kilá z piatich, ktoré som si na začiatku roka zaumienila. To je náhodou skvelé. Naposledy, keď som chcela dve kilá schudnúť, päť som pribrala.
Poskytla som rozhovor do novín, ktoré možno ešte niekto číta. Minimálne moja rodina, ktorej som kúpila pár výtlačkov.
Po jedenástich rokoch som sa dostala na vysnívanú dovolenku do Španielska. Žiaľ, po nej aj naspäť domov.

Každopádne, mám za sebou ozaj skvelý čas. Ale nebudem to rozoberať ďalej, nech to nevyzerá, že sa chválim alebo čo. Skrátka, som fakt úprimne zo srdca vďačná. Za všetko. Za všetky krásne chvíle a úspechy. Ale aj za blbé dni a slzy, pretože vďaka nim som sa veľa naučila a mohla si to pekné viac vychutnať.

A tak si do toho ďalšieho roka prajem len viac života v prítomnosti. Nech si dni viac vychutnávam, nech mi nepretečú pomedzi prsty. Nech si viac uvedomujem, čo mám práve teraz a nečakám na lepšie. To, čo je tu, je väčšinou dosť dobré. A to isté prajem aj vám, mojim drahým čitateľom, ktorí sa sem vraciate a píšete mi všetky krásne komentáre a robíte tak môj blogový život krajším. Majte dni naplnené radosťou a vedome si ich užívajte. Krása je často skrytá vo všedných dňoch, len sa treba lepšie prizrieť.

Vďaka ti rok 2017, nasadil si latku vcelku vysoko, 2018 bude mať čo robiť! :-) Ale už teraz sa naň teším.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.