Priznám sa, niekedy mám myseľ tak zamestnanú tým, čo všetko treba stihnúť, urobiť, vyriešiť, naučiť sa… až pozabúdam na niektoré základné veci. Ako napríklad dopriať deťom viac zmyslových aktivít.

Význam zmyslových aktivít je veľký. Kým je dieťa maličké, zapája do poznávania svojho okolia všetky zmysly. Veci nie len pozoruje, ale aj chytá, ovoniava, neváha ich vopchať do úst. Postupom času sa ale poznávanie stáva menej komplexným a zrakové pozorovanie je vo výraznom popredí pred ostatnými zmyslovými zážitkami. Pritom nie je žiadnou novinkou, že deti (ale aj dospelí) sa učia viac a lepšie, keď môžu do učenia zapojiť viacero zmyslov. Hry, pri ktorých sa do činnosti zapojí viacero zmyslov, podporujú rozvoj mozgu a upokojujú myseľ.

Našťastie je teraz vonku skvelé počasie a tak o rozličné zmyslové zážitky až taká núdza nie je. Na záhrade sa vždy čosi nájde – šišky, odpílený konár, jemný piesok, drsný štrk, mäkká tráva, voňavé kvetiny, cvrlikanie cvrčkov.

Keď sme nedávno čosi prekopávali v záhrade, objavili sme hotový poklad – ložisko mazgľavej ílovitej zeme. (Teda poklad je to iba na tvorenie, na pestovanie je to úplná tragédia.) Napadlo mi ugúľať z nej guličku, len tak, z toho trpko-vtipného princípu, že drží parádne ako hrnčiarska hlina. Položila som ju vedľa seba a kým som dokončila prácu v záhrade, úplne som na ňu zabudla. O deň alebo dva neskôr ju ktosi objavil. Na slnku stvrdla. Deti sa toho okamžite chytili a začali z hliny gúľať ďalšie guličky rozličných veľkostí a (tentoraz už zámerne) ich nechali na slniečku vysušiť. Odvtedy z guličiek bola aj armáda aj paradajky do polievky.

Podobne sme si vytvorili zásobu rôznych zmyslových „hračiek“ zo všetkého, čo sme našli. Kúsky z odpílených plotových dosák som natrela tabuľovou farbou a pomocou kriedy si deti môžu ľahko vytvoriť kulisy, aké práve potrebujú.

Nazbierali sme si šišky a kamene, opustené slimáčie ulity, zopár drobností sme podonášali aj z domu.Nedávno manžel odpílil spodné konáre borovice – aj z nich sa stala úžasná pomôcka. Deti ich naporcovali na menšie časti a malým nožíkom z nich následne šúpali dole kôru. Už len táto činnosť je priam meditatívna. Vyskúšala som si jeden konárik, viem, o čom hovorím :-) Výsledkom nám bola kôpka hobliniek kôry a krásne, hladučké, voňavé paličky. Aj s nimi sa deti vyhrali na mnoho spôsobov.

Dnes sme to ako bonus všetko pospájali dohromady. Doniesla som deťom do pieskoviska všetko, čo som našla a nechala ich, nech si s tým poradia po svojom. Vznikli domčeky so záhradkou, neďaleko pristávalo lietadlo, zo šišiek vyrástol sad… a napokon to všetko zasnežila várka pieskového snehu, ktorý sa sypal v jemnučkej vrstve cez sitko.

Musím povedať, že toto sú presne tie vzácne chvíle, kedy milujem len tak sedieť a prizerať sa deťom, ako sa hrajú, tvoria, spolupracujú a kupodivu sa vôbec nehádajú. Hračky poskytla príroda, ktorá je ako vždy najbohatšia na všetky tvary, vône, chute, textúry… a tak nám pomáha na každom kroku. :-)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.