Zbohom starý rok

Takto pred rokom som plná eufórie rekapitulovala uplynulé mesiace a s nadšením očakávala, čo nás v tom novom roku postretne. Dnes si vravím len to, že som rada, že som tento rok vôbec prežila.

Samozrejme, bývajú dni dobré aj menej vydarené, a takisto aj roky vyjdu raz úspešnejšie, inokedy pomenej. Tento rok však pre mňa bol jedným z najnáročnejších, na aké si len spomínam. Po každej stránke.

No ťažkosti sú tu aj na to, aby sme sa z nich čosi naučili, niečo zmenili, prehodnotili a v ideálnom prípade z toho celého vyšli víťazne a o skúsenosť bohatší. Takto sa to snažím vnímať aj ja. A keď spätne hodnotím udalosti posledných mesiacov, zisťujem, že tých životných lekcií bolo hneď niekoľko. Nejak hlbšie som i uvedomila že :

 nie je všetko zlato, čo sa blyští…
…a nie je každý internetový kamarát ozajstným kamarátom v reále.

Vzťahy sú komplikovaná záležitosť. No tie virtuálne, to je ozaj zvláštny fenomén tejto doby. Aj keď som celé roky vždy pracovala s ľuďmi a nadobudla som pocit, že už aspoň približne viem, čo sa od koho dá čakať, tento rok som zažila veľa prekvapení. Niektoré boli milé, niektoré úplne tragické. Akoby všetko bolo zrazu presne naopak. Z niektorých týchto situácií sa dodnes spamätávam, viaceré ťažké vzťahy sa ukončili. No hoci to bolo bolestivé a náročné, naučila som sa, že nie všetci ľudia stoja za umelé udržiavanie priateľstva a niekedy sa radšej rozísť, je ďaleko viac oslobodzujúce a v konečnom dôsledku prospešnejšie pre obe strany. A tiež si teraz viac vážim skutočných priateľov.

oddych nie je luxus, je to nevyhnutnosť
… a nie je synonymom slova lenivosť

Tento rok som bola chorá toľko krát, ako za posledných desať rokov dohromady. Bez srandy. A nešlo o soplíky, schytala som zakaždým nejakú lahôdku. Tou najzaujímavejšou rozhodne bol pásový opar uprostred leta. Zbohom slnko, bazén, opaľovanie. So slzami zlosti a protivnej bolesti som si dokola opakovala „prečo??!!“ Až som pochopila odpoveď. Telo si pýta oddych. Keďže som prežívala veľa stresových situácií a s mojou nezastaviteľnou povahou som potrebovala neustále na niečom pracovať, bolo toho skrátka priveľa. Keď som prechodila angínu, prišlo niečo ďalšie. Moje telo si asi vzalo do hlavy, že ma donúti konečne sa zastaviť. Priznávam, trvalo mu to veľmi dlho, no napokon mi došlo.

V čase môjho detstva len tak si oddychovať znamenalo, že nemám čo užitočné na práci alebo že som prudko lenivá. Toto mi nejak podvedome ostalo v mysli a možno aj preto sa neustále niečim zamestnávam. No konečne mi doplo, že oddýchnuť si, sadnúť a čítať knihu, vypiť si teplú kávu či 20 minút sa máčať v teplej vani nie je žiadne mrhanie časom, ale skutočná ľudská potreba. Aj keď sa tak občas cítim, nie som perpetuum mobile. Vzdať sa niektorých „náramne dôležitých“ povinností a získať tak cenné minúty oddychu mi pomohlo nielen zdravotne, ale aj psychicky.

ticho lieči
…a hudba tiež

Tri deti v dome, a hlavne tie moje tri ukričané paviány… to si človek veľa ticha neužije. Z hluku ide občas hlava prasknúť. Najmladšiemu pusa chodí ešte aj zo spánku. Kvôli sebe, ale aj kvôli deťom, zaviedla som na jeseň povinné prechádzky do lesa. Inštrukcie boli – počúvať prírodu, šuchotanie trávy pod nohami, bzučanie hmyzu, šum padajúcich listov, spev vtákov. Najmladší potreboval samozrejme všetko neustále komentovať, no postupne dokázal byť ticho desať sekúnd, pol minúty, minútu. Boli to liečivé chvíľky. Čerstvý vzduch a jemnučké zvuky prírody, úplná masáž ubolenej mysle. Teraz, v tomto (ne)zimnom počasí, sa mi do zablateného lesa veľmi nechce, ale objavila som čaro tichej „podmazovej“ hudby. Dokonca to účinkuje aj na deti. Keď na pozadí hrá hudba, sú schopní sa do nej započúvať a ani nepotrebujú po sebe toľko vykrikovať. Že som na to neprišla skôr! Popri pečení sme si púšťali Luskáčika, počas sviatkov nám hrali rozličné vianočné piesne bez spevu, v klavírnej úprave. Aj o pozitívnom vplyve hudby na deti som už čo-to zahliadla, tak len veriť, že to bude účinkovať aj naďalej.

potrebujem viac čítať
…ale kníh, nie fejsbuku

Čítam rada a relatívne veľa. No často sa večer pristihnem, že som sa dočítala také množstvo informácií, až z toho duní v hlave. Lebo som zablúdila na internet a už to išlo z kopca. Pôvodne som mala ísť pozrieť recept na vanilkové rožky, ale už čítam správy, články od blogerov, ktorí ma vlastne až tak nezaujímajú, statusy kamarátov aj s desiatkami komentárov pod nimi, aj žhavé témy v mamičkovskej skupine. Rožky sú síce neupečené, ale zato viem, komu sa narodil potomok, aké darčeky kto kúpil svokre, aké tragédie sa práve udiali, aj že zlacneli letenky do Londýna. Všetko nesmierne dôležité informácie.

Počas Vianoc som odložila tablet a nezapla počítač, odkedy som jeden mobil utopila, v tom náhradnom internet nemám. Za tých niekoľko dní sa mi úplne vyčistila hlava. Stihla som dočítať jednu hrubú knihu a polovicu ďalšej. A večer mi v hlave nehučí, práve naopak. Hoci nečítam beletriu, ale skôr náučnú literatúru, informácie z kníh sa nehrnú jedna cez druhú, netrhajú pozornosť, ale pekne ju upokojujú. V kontexte všetkých ostatných udalostí, toto je ďalší dielik – pred spaním už jedine kniha, žiadne skrolovanie po fejsbukoch. A nespavosť sa zázračne začala liečiť tiež sama od seba.

Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Znie to trápne, ale… dokonale to vystihuje môj rok 2018. Napokon ma aj všetky zlé situácie naučili mnohému dobrému, veľa vecí som prehodnotila, veľa si toho uvedomila, naučila sa robiť veci inak. A aj keď sa teším, že tento rok končí, som za všetky zážitky vďačná. Do toho nového si pre istotu zatiaľ nič neplánujem, prajem si len jediné, nech ho prežijeme všetci v zdraví.

Všetko dobré v celom nasledujúcom roku priatelia!