Naša cesta do Španielska

Nie som dovolenkový typ. Aspoň nie taký ten, čo sa na týždeň natiahne na plážové lehátko, popíja drinky, chytá bronz a máča nohy v chorvátskom mori. Akokoľvek romanticky to znie, ja by som umrela nudou. Potrebujem byť v pohybe, chodiť, spoznávať, fotiť, písať, nasávať atmosféru miesta… Miesto pláží ma vždy lákali diaľky, netradičné miesta, túžila som precestovať svet.

Za dávnych čias, keď som bola slobodná vysokoškoláčka, pár krát som si „odbehla“ do Francúzska zarobiť pár peniažkov ako aupair. Lenže potom prišla svadba, jedno dieťa, druhé dieťa, podnájom, stavba domu, sťahovanie do svojho, tu čosi vybehlo, tam sa pokazilo… Stále akosi nebol „ten správny čas“ vôbec sa nad nejakým cestovaním zamyslieť. A keď sme sa konečne ako-tak zabývali, pribudol ďalší člen rodiny a ja som zistila, že zohnať ubytovanie pre piatich je zložitejšie, než by som predpokladala.

Už ani neviem ako sa to stalo, lebo veď facebook je čarovný a plný prekvapení, objavila som ponuku ubytovania v Španielsku. Tak trochu bez rozmýšľania som rezervovala termín, objednala letenky, s manželom sme sa dohodli, že si tiež prenajmeme auto, aby sme slobodnejšie mohli chodiť na výlety do okolia. Keďže som všetko riešila vo veľkom predstihu, bolo pred nami ešte celé leto a stále som si vravela, že máme kopec času. Až posledných pár dní pred odchodom na mňa doľahla pravá panika. Čo ak tá pani, ktorej sme poslali prachy za ubytovanie vôbec neexistuje? Kde strávime tých 11 dní? Na lavičke v parku, v aute? Čo ak sa malý v lietadle pokaká? Čo som sa zbláznila, vybrať sa na tri a pol hodinový let s troma deťmi?!!

Cesty späť už ale nebolo, tak sme sa teda so stiahnutým žalúdkom v pekné pondelkové ráno vybrali za našim dobrodružstvom. Nebolo všetko ružové, áno, malý sa v lietadle ozaj parádne dokakal, rezerváciu na auto nám z nejakého nepochopiteľného dôvodu zrušili, vybil sa nám jediný mobil s funkčnou navigáciou, po španielsky z nás nevedel nikto ani ceknúť, nieto v noci hľadať cestu do mesta, ktorého názov sme ani nevedeli správne vysloviť. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo, pani s ubytovaním bola úplne skutočná, prostredie úžasné, počasie slnečnejšie, než by som si na konci septembra dokázala predstaviť.

Najzbytočnejšou časťou batožiny sa ukázala taška s notebookom. Pred odchodom som si myslela, že budem všetko fotiť a písať blogový denník, kde sme boli a čo sme zažili. Lenže v dome, kde sme bývali nebol internet. A bolo po mojich akčných plánoch. Nakoniec som bola šťastná, keď som na pláži zachytila závan voľnej wifi a v rýchlosti preletela maily. Milá taška s notebookom po celý pobyt stála v kúte neotvorená, až takto slávnostne docestovala späť domov.

A viete čo? Dobre mi to padlo! Kašľať na celý internet! Aj keď ma prvých pár dní mrzelo, že sa o zážitky nepodelím, že tu dva týždne neťuknem a že to bude vyzerať, že na blogu zdochol pes. Postupne som tie myšlienky ale úplne vypustila a užívala si chvíle pre seba, pre svoju rodinu, pre ten pocit, že sme naozaj tu, na mojej vytúženej objavnej dovolenke!

Prešli sme toho myslím celkom dosť. Videli sme východ slnka nad morom v meste Fuengirola, navštívili mesto Mijas s prekrásnou, typicky španielskou architektúrou, absolvovali sme ZOO aj akvapark s tou najľadovejšou vodou, akú som vôbec zažila, videli sme romantický zámoček postavený na počesť objavných plavieb Krištofa Kolumbusa aj budhistický chrám v Benalmadene, jaskyňu v meste Nerja s neopísateľne krásnou kvapľovou výzdobou, balkón Európy, rodný dom Pabla Picassa v Malage, Gibraltar, botanické záhrady. Po cestách sme obdivovali prírodu, ktorá je neuveriteľne odlišná od tej našej, palmy pri cestách, citrónovníky na uliciach, banánovníky, olivové háje a sady so stromami manga. Videli sme však aj nekonečné fóliovníky, ktoré zásobujú paradajkami celú Európu a kamenistú, presušenú zem na miestach, kde prší len pár dní v roku.

A áno, tri dni som sa rozvaľovala na pláži, čítala knihu, s deckami skákala do vĺn a spiekla si chrbát. :-)

Aj keď som sa v prvých dňoch nevedela nabažiť slnka a plánovala, ako tu ostanem bývať už úplne navždy, po návrate domov som bola nesmierne šťastná. Hoci doma už zúri jeseň a miesto plaviek a kraťasov sedím pred počítačom v hrubej mikine a pijem teplý čaj. Som šťastná, že sme spoznali toľko nového, ale aj že som sa mala kam vrátiť. Som hrdá na decká, že zvládli tú nekonečnú cestu aj na manžela, že odšoféroval všetky naše výlety cez tritisíc kruhových objazdov pomedzi smerovky nepoužívajúcich španielov. A som vďačná za ten chýbajúci internet, pretože som si oddýchla ako nikdy predtým! Dúfam, že z tejto energie budem čerpať čo najdlhšie a že táto cesta bola len začiatkom našich výletov do nových krajín…

PS: ak máte chuť spoznať toto čarovné prostredie a adrenalín s ubytovaním u neznámych ľudí vám nie je po chuti, mrknite trebárs tu: https://dovolenka.sme.sk/last-minute/spanielsko/costa-del-sol-andaluzia Príjemné cestovanie želám!