Pred niekoľkými mesiacmi sme šokovali rodinu aj všetkých známych oznámením o tom, že sa ideme sťahovať. Čože?! Postavili sme dom a zrazu z neho chceme odísť?

Nuž, celkom „zrazu“ to nebolo. V skutočnosti som už takmer dva roky cítila, že by sme sa mali pohnúť z miesta. Lenže moje rozlietané ja má svoj racionálny protipól v manželovi. A on náš dom považoval za čosi ako svoje štvrté dieťa. No a dieťa človek len tak neopustí predsa!

Lenže dom je stále iba dom, múry, strecha, skrátka vec, nie dieťa a opustiť ho nie je žiaden trestný čin :-) Prísť na to však bol celkom náročný proces.

Keď sme dom začínali stavať, mali sme jedno osem mesačné dieťa. Dnes, o takmer dvanásť rokov neskôr, máme deti tri, náš životný štýl sa výrazne zmenil a poriadne sa preusporiadal aj rebríček hodnôt. Mozog jasne hovoril, až priam kričal, že je čas sa pohnúť z miesta. Lenže okrem mozgu tu máme city. A je fascinujúce, možno až priam desivé, aké silné city dokážeme prechovávať ku veciam. Hmote, matérii, neživým predmetom.

Po zosumarizovaní všetkých pre a proti a víťazstve mozgu nad nezmyselnými sentimentami, prišla otázka, kam sa teda poberieme. Zvykli sme si na dom. Veľký, fakt veľký domisko. Až teraz si uvedomujem, koľko (zbytočného?) priestoru v ňom bolo. Ísť do menšieho bolo nepredstaviteľné. A tak sme hľadali a hľadali. V rámci našich finančných možností na takom mieste, ako sme si predstavovali toho veľa ma výber nebolo. Čo bolo, bolo buď pridrahé alebo v zlom stave. Nakoniec sme, celkom neplánovane, boli pozrieť jeden byt. A ten sme aj kúpili.

Je atypický a na sídliskové pomery veľký až-až. Pre nás to ale aj tak znamenalo ísť s výmerou na polovicu, deti v spoločnej detskej a ja bez pracovne. A žiadna garáž ani pivnica na uchovávanie haraburdia. Ach, a zbohom montessori herňa. Byt však spĺňal drvivú väčšinu našich požiadaviek, tak sme si povedali, že to jednoducho dáme a hotovo.

Už pradávno som si vravela, že v dome urobím generálne upratovanie, no napokon k tomu nikdy nedošlo. Preto som celú túto situáciu poňala ako šancu začať odznova, s čistým štítom, ako svoju výzvu k minimalizmu.

Prvé týždne balenia som poctivo preberala jednu vec za druhou, rozhodovala sa, či ju potrebujem alebo ju môžem predať, darovať či vyhodiť. No po dvoch týždňoch som bola z toho všetkého na smrť unavená a okolo mňa sa vôbec nezdalo, že by čosi ubudlo! Bola som načisto paralyzovaná z toho množstva vecí, na ktoré som neustále narážala!

A to som si vravela, aká som ja zero waste a ekologická. Pri pohľade na obsah nášho podkrovia mi došlo, že „zero waste“ v mojom prevedení znamenalo, že som síce neprodukovala veľa odpadu, no naopak, zhromažďovala som kopec vecí, ktoré „sa ešte niekedy isto zídu“. Iste, niektoré sa ešte zišli, no väčšina beztak už využitie nemá. Takto som si (prehnane povedané) vytvárala skládku odpadu vo vlastnom dome!

Toto sťahovanie mi otvorilo oči. Áno, bolo to miestami bolestivé. Nachádzala som vlny a ihlice na pletenie, rozličné materiály na ručné práce, ktorým som sa chcela venovať, no popri deťoch na to akosi nikdy nevyšiel čas. Prehrabávať sa tonou papiera s detskými kresbičkami premiešanými s učebnými materiálmi, fotkami aj starými časopismi dalo tiež poriadne zabrať. Z triedenia zmesi všeličoho, čo sa dokáže nazbierať v zásuvkách v kuchyni mi prichádzalo občas až fyzicky nevoľno. No asi najťažšie zo všetkého bolo pre mňa rozlúčiť sa s montessori materiálmi.

Tí, čo ma sledujete, isto poznáte túto moju „úchylku“. Montessori pedagogika mi učarovala a hodlám sa jej venovať naďalej, problémom však je, že som k nej nahromadila kopec nevyhnutností a akosi si odmietla pripustiť, že z mnohého už deti vyrástli a skutočne ich nepotrebujeme. Tie materiály tak krásne vyzerajú na poličkách a stelesňujú mi spomienky typu „aha, na tomto sa naučil rátať do 10, tu sme sa učili farby…“… až mi došlo, že toto je čisto môj problém a všetky tie veci si nechávam len pre seba, hoci deti už sú z toho dávno preč.

Na novom mieste bývame štyri týždne. Ešte nemám celkom všetko hotové, no zvykli sme si podivuhodne veľmi rýchlo. Zredukovali sme toho veľmi veľa, no čuduj sa svete, nič nám nechýba. Občas možno niečo vyskočí, ale zisťujeme, že sa dá žiť aj bez toho. To najdôležitejšie, čo na celom tomto zážitku pociťujem je, že ma opustil vzťah ku veciam a oveľa viac si cením zážitky, spoločne strávený čas.

Tento rok je na svojom konci. Pre našu rodinu to bol nesmierne náročný rok, plný nepríjemných zážitkov a prekvapení, prehodnocovania, uvedomovania a veľkých zmien. Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Takto sa to snažím vnímať aj ja. Verím, že všetko malo svoj význam a niečou nás malo naučiť. Do nového roka teda želám sebe aj vám byť viac v prítomnosti, viac si vychutnávať život a menej riešiť veci.

1 Comment on Sťahovanie ako výzva k minimalizmu

  1. Mila Majka,velmi vam prajem tuto zmenu,aj inspiracia je to velka.Do tohto roka vela sil,pokoja,zdravicka a lasky vasich najblizsich.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.