Mrzuté správy z každej strany, už pol roka sme pod neustálym stresom… Kde najlepšie dobiť baterky? Predsa v prírode!
Posledné týždne sme mali smolu na šedivé, pochmúrne počasie. Zatiahnutá obloha celý deň, ťažké sivé mračná… a pritom jeseň je tak čarovné, farebné obdobie! Preto, keď konečne cez víkend vyšlo slniečko, bol by priam hriech nevyraziť do prírody. Za cieľovú destináciu sme si napochytre vybrali priepasť Macocha.
Tá sa nachádza v Moravskom krase, asi pol hodiny cesty autom, severne od Brna. Zaparkovali sme na parkovisku, prešli doslova pár metrov a boli sme tam.
Priepasť je hlboká, hlbokánska! Jej hĺbka je vyše 138 metrov, čo ju radí medzi najhlbšie priepasti v Česku aj v strednej Európe. Na jej dne tečie riečka Punkva, ktorej vody pretekajú systémom Punkevních jeskýň. Celkovo ide o najdlhší systém jaskýň v Českej republike.
Najprv sme sa užasnuto pozerali do tej veľkej hĺbky z horného mostíka, potom sme si zišli na dolný. No i z neho to bol stále dych berúci a hlavu zamotávajúci pohľad do hlbín a diaľok.
Keď sme sa nabažili samotného pozerania, žiadalo sa nám aj trochu tej turistiky. Rozhodli sme sa teda pokračovať lesom smerom dole na Punkevní žleb. Cestu lemovalo drevené zábradlie, lesné chodníčky boli pokryté napadaným žltým lístím. Romantika neskutočná! Už len táto prechádzka samotná pôsobila ako dokonalá psychohygiena.
Ku koncu už bol terén náročnejší, klesanie dosť prudké a kamene trochu nepríjemné. Ale zvládli sme to a dopriali si zaslúžený obed. Na rázcestníku Pod Salmovkou nápis hlásal, že len o 500 metrov ďalej je zrúcanina hradu Blansek. Hrady, to je moje, tak som zavelila, že to omrkneme, veď to je tuto, čo by kameňom dohodil.
Nuž, myslím, že rázcestník škaredo klamal, alebo to bolo prudko stúpajúcim terénom, no bol to nekonečný výstup, zďaleka sa mi nezdalo, že by to bolo len pol kilometra. Utešovala som sa stále pohľadom na okolité lesy a snažila sa nevnímať fňukanie najmladšieho člena posádky, ktorý „umieral od únavy“ po každom metri.
Nakoniec sme to dali a slávnostne vyšli na kopčisko, i uvideli onú zrúcaninu. Definitívne ide len o zrúcaninu, po hrade už veľká pamiatka nie je. Nečudo, keď je už 600 rokov prázdny. No aspoň sme si posedeli, oddýchli, poobzerali výhľad po okolí a dole sa už hopsalo o dosť rýchlejšie.
Keďže sme sa nechceli vracať rovnakou cestou, zvolili sme obchádzku Punkevním žlebom. Tá viedla z veľkej časti po asfaltke, popri riečke, a tak kilometre odsýpali, ani sme sa nenazdali. Od jaskyne sa dá vrátiť rovno k parkovisku „skratkou“ v podobe lanovky. Poprípade sa môžete nechať odviezť časť cesty výletným „vláčikom“. My sme pokračovali pešo, až po Skalní mlýn.
Tu sme objavili Dům přírody, ktorý bol síce toho času zatvorený, no už jeho okolie nás zaujalo. A kde naše decká vidia vodu, tam skrátka musíme byť! Tak sme si zopár krát vyskúšali, ako meandre spomaľujú tok vody a potom sme decká museli ťahať, lebo slnko už malo zapadať a nás ešte čakala cesta lesom.
K autu sme sa dostali po žltej značke, Křenkovou stezkou. Nevýhodou tohto okruhu bolo, že v závere, keď už síl naozaj ubudlo, bolo treba ísť opäť do kopca. Ale dotiahli sme to do zdarného konca! Celkovo sme nachodili niečo vyše desiatich kilometrov, čo je životný rekord nášho 5-ročáka. A veru, bol na seba náležite hrdý! :-)
Za mňa to bol úplne dokonalý výlet. Pritom ešte v to ráno, keď som videla hmlu, som znechutene prevracala očami a rozhodne nič neplánovala. Rovnako ako nečakane vykuklo slnko, aj my sme len narýchlo vybrali, čo bolo poblíž. A bola to úžasná voľba! Príroda je vždy dobrá voľba. :-)
Ľúto mi bolo len to, že sú toho času jaskyne zatvorené, takže sme žiadnu nemohli navštíviť. No na druhej strane, aspoň máme dobrý dôvod sa sem ešte vrátiť. Veru, už teraz sa na to teším!