Pred pár dňami som sedela na brehu v malom zálive a pozorovala svojich dvoch chlapcov ako sa hrajú v plytkej vode. Zrazu som si uvedomila niečo, o čom už dávno viem, no vo víre všedných dní, povinností aj zažitej rutiny som už na to aj zabudla.

Škola nie je jediným miestom na učenie.

S trochou nadsádzky by som priam povedala, že je tým posledným miestom, kde sa dá dobre učiť. Teraz nemám na mysli základy, ako je čítanie, písanie či matematické operácie. Pravdaže, sú veci, ktoré sú základom, ktoré vedieť treba. Uvažujem skôr nad rozličným balastom, ktorý vypĺňa dlhé hodiny v škole, ale reálne ho nikto vlastne nevie uplatniť.

V škole sa deti učia spamäti vzorce objemu a obsahu, bez toho aby rozumeli, čo to presne je; učia sa určovať gramatické kategórie slovies a rozlišovať trochej od daktylu v básni, ale nie vyjadrovať svoje myšlienky v duchaplnej diskusii; učia sa HDP rôznych krajín, akoby toto číslo mohlo vypovedať o tom, akí ľudia tam žijú, či sú šťastní alebo čo ich trápi. V škole sú informácie kúskované do škatuliek predmetov, no život tvorí celá sieť súvislostí.

 

Teraz som využila možnosť stráviť (pracovne) pár týždňov v Grécku aj s deťmi. Keby boli bežní školáci, buď by nám takýto úlet ani neprešiel alebo ak áno, boli by sme pod stálym tlakom toho, čo len tie deti zo školy zameškajú.

Ale viete čo? Nezameškajú vôbec nič. Naopak. Vidím, že sa toho naučia oveľa viac.

V mori pozorujú hubky, riasy, morské slimáčiky a všelijaké tvory, o ktorých doposiaľ len čítali v knihách.

Na prechádzke každý deň vidíme niečo nové – stromy s kožovitými listami, pichľavé kríky, mohutné olivovníky, vyzlečenú kožu cikády či hada, červenú zeminu a množstvo skál.

Ochutnávame miestne jedlá, počúvame cudzí jazyk, aj sa stretávame s písmom, ktoré nevieme prečítať.

Bývame v celkom multikulturálnom prostredí, takže okolo seba počúvame okrem gréčtiny a slovenčiny aj francúzštinu a angličtinu.

Všetky situácie a zážitky nás vedú k hľadaniu informácií na internete aj k dlhým, živým, podnetným diskusiám. Lúštime grécke písmo aj trénujeme angličtinu. Spočiatku deti čakali, že všetko za nich vybavím ja, no sú už dosť veľké, tak ich pokojne nechám, nech sa potrápia sami a „vykecajú“ ako vedia. A už sa chytajú, už prišli na to, že vyjadriť to, čo chcem a potrebujem, je dôležitejšie , než rozhodnutie či použiť priebehový alebo jednoduchý prítomný čas.

Každý deň prináša rozmanité situácie, z ktorých sa môžeme poučiť. Keď nastanú, potrebujeme reagovať, riešiť ich, byť flexibilní a kreatívni. Toto sú žiaľ veci, ktorým sa v škole veľa pozornosti nevenuje. Dnešný svet sa mení na veľmi rýchlo, škola ako inštitúcia za ním takpovediac nestíha. Polemizovať o tom, čo so školstvom treba urobiť, to nie je moja téma. Ako rodič však v tomto smere vôbec nie som bezmocná. Naopak. Som tu pre svoje deti a môžem spolu s nimi objavovať svet. Všímať si, neprestať sa pýtať, byť zvedavý, mať otvorené oči, myseľ aj srdce.

Svet je skvelá škola. Nezvoní v nej ani nedostaneme na konci roka vysvedčenie, ale naučí nás toho oveľa viac.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.