Doposiaľ sme z Maďarska videli len kúpaliská a jeden hrad. A tak, keď sme sa v septembri chystali za oddychom do Patiniec, rozhodli sme sa to napraviť a vybrali sme si cestu cez Budapešť.
Ako to už pred výletmi býva, niekoľko dní sme strávili googlením a skrolovaním po trip advisore, hviezdičkovaním zaujímavých miest v mapách a plánovaním čo kedy navštívime. Na návštevu Budapešti sme mali necelé dva dni, tak sme prepočítavali, koľko času približne kde môžeme stráviť, aby sme stihli to aj hento. No a nakoniec to vyšlo úplne, úplne inak. Oveľa lepšie!
Ubytovanie sme si našli za nižšiu sumu v odľahlejšej časti mesta. Hneď, ako sme dorazili, sme si všimli, že rovno cez cestu od ubytka je veľký park. Počasie bolo prekrásne, tak sme len zhodili tašky do izby a išli sa prejsť. Tu mi prvý raz prišlo na um, že na to, že sme v obrovskom meste, park pôsobí úplne pokojne, bol krásny, rozľahlý. Stretali sme ľudí bežiacich orientačný beh aj zahliadli akési televízne natáčanie, deti sa vybehali, my sme si užili slniečko, stihli sa trochu porozprávať a uvoľniť po dlhej ceste autom.
Po ľahkej večeri sme sa odviezli na Margitin ostrov a prešli sa po brehu Dunaja. Nemáme žiadne zenové deti, takže priebežne vždy niektoré pišťalo, že ho bolia nohy a či nemáme niečo na jedenie a kadiaľ sa vrátime… Našťastie tu bolo stále na čo pozerať, takže sme mali čím upútavať pozornosť a všetky tieto krivdy rýchlo pominuli. Prešli sme sa parkom, počítali rybky v jazierku, sledovali kajakárov na rieke, obdivovali rozličné stavby v parku aj si posedeli na brehu a pozorovali západ slnka. A najväčší úspech malo pravdaže ihrisko :-)
Odchádzali sme za úplnej tmy a to na tom bolo tuším úplne najlepšie! Nevedela som sa vynadívať na všetky tie osvetlené budovy, prístavy, móla, lode, mosty… jednoducho nádhera!
Nasledujúce ráno, po zážitkoch predošlého dňa, sme sa pri raňajkách spontánne rozhodli, že vynecháme všetky „hviezdičky“ z nášho turistického zoznamu a vybrali sme sa na Citadelu. Hneď asi v prvej tretine kopca je velikánske ihrisko, ktoré keď deti zbadali, viac im nebolo treba. A my s mužíkom sme si vytiahli nealko pivko z batoha, sedeli na lavičke, popíjali, sledovali naše šantiace deti, smiali sa a pokecali si ako mladí puberťáci na rande :-)
Pravdupovediac, ani som nemala ambíciu vyjsť na ten kopec hore, no keď sa deti vybláznili, išli sme o čosi vyššie, pozrieť si aspoň výhľad na mesto. Bolo to očarujúce, tak ktovie, ako by to vyzeralo z ešte väčšej výšky, hm? A takto nejak sme sa pozvoľna štverali, len o kúsok vyššie, a o pár ďalších kúskov sme boli hore. Paráda!
Tu som už pociťovala, že sme naozaj uprostred turistickej atrakcie vo veľkomeste – všade boli zástupy ľudí a ozývali sa všetky možné svetové jazyky. Tak sme sa len chvíľu ponadchýnali výhľadom, pofotili, posilnili desiatou a inou cestou sa pobrali zas dole. Cestou sme objavili pre zmenu ďalšie ihrisko :-)
Nenavštívili sme teda nič extra. Neboli sme v oceanáriu, nepovymetali múzeá a budovu parlamentu sme videli len zvonku. S výnimkou eura za obligátnu spomienkovú magnetku sme vlastne neminuli vôbec nič.
Napriek tomu, bol to snáď prvý výlet, z ktorého som nebola stresovaná, unavená a vyčerpaná, ale práve naopak. Odchádzali sme všetci veselí, plní energie a úžasných dojmov. Aj deti boli spokojné, veď sme sa nikam nenáhlili. A ja som si uvedomila, že všetky tie miesta a atrakcie, ktoré chcem akože ukázať deťom, možno chcem v prvom rade ukázať sebe, no im v skutočnosti viac, než deň nabitý návštevami atrakcií, stačia spokojní rodičia, nech už sa nachádzame kdekoľvek. Myslím, že tento výlet značne zmenil môj pohľad na výlety a cestovanie. Aj nabudúce viac pokoja a menej naháňačiek! A nemusíme ísť na samotu uprostred lesa, zachovať pokoj sa dá aj vo veľkomeste.