Dievčatko Momo a stratený čas

Vraj treba čítať aj starším deťom. Hm, ale čo také? Poväčšine už školáci mávajú svoje záujmy a ťažko trafiť každému do obľúbeného žánru, zvlášť ak máte detí viac a ulahodiť chcete všetkým naraz. Našťastie aj tu sa nájdu nadčasové diela. Dievčatko Momo a stratený čas je presne jedným z nich.

Na detskú beletriu som pomerne náročná. Nepáčia sa mi prvoplánové, až priveľmi jednoducho písané príbehy s priehľadnou pointou. Takže ich až tak veľa nečítam :-) A vlastne ani už neviem, čím ma táto kniha vlastne zaujala. Asi si ma sama našla, mám dojem, že som ju potrebovala. A vlastne, potrebujeme ju všetci rodičia.

Dievčatko Momo je sirota. Býva samo v starom, rozpadnutom amfiteátri. Opis zašlej slávy amfiteátra aj príchodu Momo do mestečka vyznieva melancholicky, až trochu smutne. Ale Momo má šťastie na milých ľudí. Ktorí, hoci sami nemajú žiadne veľké bohatstvo, vedia sa s ňou podeliť a postarajú sa o ňu. A Momo ich na oplátku počúva. Čo je v dnešnej dobe ozaj vzácna schopnosť.

Dievčatko v podstate nemusí robiť nič, no len tým, že človeka pokojne vypočuje, dotyčnému sa uľaví, nájde nový pohľad na vec, či vyrieši konflikty. Aj deti si Momo obľúbia a hrajú sa s ňou tie najúžasnejšie hry. Bez akýchkoľvek hračiek.

No jedného dňa sa čosi zmení. Do mesta zavítajú siví páni. Sú nenápadní, no ich práca je vytrvalá. Jedného po druhom presviedčajú obyvateľov mestečka, že všetko, čo robia, je mrhanie časom. Načo chodiť navštíviť starú mamu, načo si čítať, načo ísť do kina? Zbytočnosť! Strata času! Čas treba šetriť!

Každému vyčíslia, koľko času denne premrhá a donútia ho, aby čas šetril a ušetrené minúty dňa si ukladal do „sporiteľne času“. Priznám sa, miestami som mala riadne zimomriavky. Koľkokrát som to len počula? Toto ti ušetrí čas, využi čas na iné, čas sú peniaze a podobné heslá. Pri porovnaní so sporiteľňou času sa to javilo jasné ako facka. Nič také predsa neexistuje! Čas sa nedá ušetriť, nedá sa odložiť na neskôr, zo žiadneho dňa si nemôžem nechať pár minút na inokedy. Napriek tomu mám dojem, že my, dnešní ľudia presne toto robíme. Náhlime sa v nádeji, že čím rýchlejšie niečo urobíme, tým viac času ušetríme, tým viac nám ho ostane. Prečo potom neostáva?

Podobný osud postihol ľudí v knihe. Pracovali rýchlejšie, usilovnejšie, dbali na dobrý výkon, ale ich dni prestali byť radostné, už neboli k sebe milí, už nenavštevovali jeden druhého, už nechodili ani vyrozprávať sa k Momo… lebo – nemali čas.

Našťastie, Momo tlaku sivých pánov nepodľahne. Možno preto, že nemá nič iné, času má nadostač a nenechá sa oklamať víziou jeho šetrenia. Napokon sivých pánov celkom premôže a ľuďom vráti ich čas, ich moc nad vlastnými životmi, slobodnú vôľu v tom, ako so svojim časom chcú naložiť.

Áno, je to len rozprávka, možno až príliš fantazijná, no zároveň trpko pravdivá a vysoko aktuálna. Ako pre deti, tak aj pre dospelých.

Čas nie sú peniaze. Peniaze si môžeme odložiť do banky, našetriť a neskôr na niečo použiť. Čas však nie. Ten je rozdelený maximálne spravodlivo. Každý deň dostávame vždy tých istých 24 hodín, 1440 minút. A je len na nás, ako ich využijeme.