V mojom ideálnom svete by sa v školách učivo nedelilo na predmety. Odpadol by tak problém s tým, že ak niekto neznáša veledôležitú matiku, ale obľubuje „obyčajnú“ výtvarnú, je na tom tak nejak horšie než iný žiak, ktorý to má opačne. Minimálne v očiach učiteľov. Pretože v skutočnosti všetko so všetkým súvisí a niekedy býva dosť na škodu, že sa viac poukazuje na rozdiely, než na tie spojítka medzi predmetmi.

Ale nežijem v ideálnom svete, len v tomto, v tejto verzii, aká tu je. A tak sa musím trochu vynájsť. Hlavne ak nechcem, aby si moja najstaršia dcérka vytvárala zbytočné predsudky, ako som to kedysi v školských časoch robila ja sama. Ach, kiežby mi niekto vtedy povedal o krásach geometrie a matematiky! Čas už nevrátim, ale aspoň prehodnocujem svoje vlastné postoje. A som nesmierne fascinovaná prepojením umenia a matematiky! Ani som netušila, koľko umelcov svoju tvorbu opieralo o princípy geometrie, inšpirovalo sa súmernosťou prírodných útvarov, starostlivo rozmiestňovalo objekty na svoje maľby s matematickou presnosťou.

Priznávam, modernému umeniu nerozumiem ani mu veľmi na chuť neviem prísť, no nedávno som objavila zaujímavého umelca, ktorý sa mi hneď hodil do práve preberanej témy z matematiky.

Bol to Piet Mondrian, holandský maliar 20. storočia. Jeho tvorba je tak jednotvárna, až nechápem, ako to vôbec vydržal, dokola maľovať „rovnaké“ obrazy. Rozhodne však je na tom niečo zaujímavé, priam meditatívne. A geometrické.

Vo svojej tvorbe využíval prevažne len rovné čiary, ktoré sa pretínali a vytvárali tak obdĺžniky či štvorce rozličných rozmerov. Väčšina maľby ostávala čiernobiela, len kde-tu vymaľoval plochu niektorou zo základných farieb – žltou, červenou alebo modrou.

Keď som deckám o ňom pár slov povedala, ukázali sme si jeho tvorbu a zhodli sme sa na tom, že to nie je nič zložité, takže to môžeme vyskúšať.

Bola to skvelá lekcia rysovania pravouhlých útvarov! Tých rovnobežných čiar a kolmíc bolo podstatne viac, než sa narysuje na priemernej hodine geometrie, no nadšenie v úplne inej rovine, ako keby som sucho zavelila rysovať kolmice bez nejakého cieľa.

Po narysovaní sa staršia rozhodla čiary ešte viac zvýrazniť, tak ich obtiahla čiernou fixkou. Potom náhodne vyfarbili niektoré okienka červenou, modrou a žltou, ako Mondrian. S tým rozdielom, že svoje diela robili na kancelársky papier a fixkami, resp. farbičkami. Keď boli so svojim dielom spokojní, kúštik som ich šokovala. :-)

Nebol to totiž záver práce, najlepšie si zákerná mať nechala na koniec. :-) Z umenia som premostila priamo k matike. Decká dostali za úlohu vypočítať obvod aj obsah obrázka. A aby to nebolo príliš jednoduché, druhou úlohou bolo zistiť, aká je celková plocha pokrytá žltou farbou.

Najstaršia sa chytala za hlavu, prečo len robila tie okienka také maličké, mladší sa chichúňal, že jemu sa minimalizmus tentoraz vyplatil. :-)

Bola to napokon veľmi príjemná aktivita, pri ktorej sme sa zoznámili s novým umelcom, precvičili rysovanie, násobenie, kreslenie, stihli sa porozprávať o tom, čo sú základné farby a ako sa vzájomne miešajú. Synátor ešte niekoľko dní potom žasol nad tým, ako je možné, že maľba, ktorá je z najväčšej časti len biela, mu aj tak pripadá pestrofarebná. A vtedy som asi aj ja pochopila, v čom spočívalo umenie tohto Pieta Modriana.


1 Comment on Matematika s Pietom Mondrianom

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.