„Ako vyzerá váš deň?“ a „Čo robíte počas dňa?“ bývajú otázky, ktoré pomerne často dostávam na sieťach alebo emailom. Aj sa občas nad tým zarazím, čo na to odpovedať, pretože ten „náš deň“ nie je nijako reprezentatívny, mení sa s ročným obdobím aj s vekom detí, aj s našou náladou a miestom, kde práve žijeme. Ale dobre teda, keď ste zvedaví :-) vynasnažím sa aspoň zhruba načrtnúť, ako taký domoškolácky deň v našej verzii vyzerá. A ak ste na instagrame, urobím jeden takýto deň „naživo“ – v stories, môžete si to pozrieť. Každopádne, berte to s rezervou, každá rodina je iná, má svoj vlastný režim a každému vyhovuje čosi iné,

V našej rodine sú aktuálne dvaja domoškoláci (2. a 7. ročník) a najstaršia, deviatačka, ktorá už chodí do školy.

Môj deň začína v skorých ranných hodinách, medzi 5.15-5.30, keď ešte všetci spia. Venovala som sa tomu nedávno, v samostatnom článku. Ráno si teda 15 minút zacvičím, potom si chvíľu čítam nejakú stať z Biblie. Potom sa púšťam do práce. Ráno najčastejšie píšem, buď článok na blog alebo pár riadkov do pripravovanej knihy.

O 6.50 budím najstaršiu, posedím pri nej, kým sa naraňajkuje, pripravím desiatu. Keďže sa nestravuje v školskej jedálni, balím jej jedlo na celý deň. Okolo 7.20 ju odprevádzam z domu.

Ak chlapci ešte spia, idem ešte písať alebo si vychutnávam ranné ticho v kuchyni, porozprávam sa s manželom, dáme si kávu. Ak sú už hore, dáme si raňajky všetci spoločne. Rada k raňajkám púšťam klasiku alebo nejaký príjemný kaviarňový jazz; hudba ma vie vždy dobre naladiť a vytvára pohodovú atmosféru.

Po raňajkách sa manžel odoberá za svojou prácou, chlapci odložia zo stola a idú za rannou hygienou, prezliecť sa, ustlať postele, vyložiť riad z umývačky. Potom sa chvíľu hrajú, kým ja upracem kuchyňu, pustím práčku, odložím oblečenie z predošlého dňa a pod. Okolo deviatej máme rannú rutinu za sebou.

V tomto bode sa očakáva, že poviem „…a potom sa ideme učiť“. Nuž… nie celkom :-) Rada by som na tomto mieste povedala, že učenie nepovažujem za tú činnosť, keď si detičky otvoria pracovný list na strane 22 a začneme ho spoločne vypĺňať. Učenie je kontinuálny proces. Učíme sa stále, na každom kroku, v každej chvíli. Aj ja sa učím, celý život, nie len v škole a na kurzoch. Áno, boli chvíle, keď som sama verila tomu, že „niečo predsa robiť musíme“ a musí to byť hmatateľné, viditeľné na popísaných stranách  zošitov. Časom som ale videla, že to takto nefunguje. Že deti sa oveľa radostnejšie a prirodzenejšie učia, keď veci robia samé, z vlastného záujmu. Takže nepoužívame učebnice, namiesto toho si vyhľadávame informácie v knihách a na internete. Kreslíme si vlastné „projekty“ a nevypĺňame predtlačené pracovné listy.

V tomto doobednom čase sa chlapci často „hrajú“ – stavajú si všelijaké stavebnice, vymýšľajú príbehy, kreslia komiksy. Občas sa im do toho pripletiem, rozprávame sa spolu, buď o témach, ktoré ich práve zaujímajú alebo aj o veciach, ktoré zaujímajú mňa, veď prečo nie. Najčastejšie len tak diskutujeme, občas niečo vytlačím, občas niečo nakreslia alebo vymyslia nejaký pokus. Keď sa blíži pravidelné preskúšanie, pripravím zopár strán cvičení a tie vyplnia. Snažím sa teda vniesť čo najviac slobody do ich vzdelávania a pomedzi to vtesnať aj trochu „školy“. Dôležité však pre mňa je, aby učenie nevnímali ako to akademické bifľovanie sa vedomostí, ale ako neustály proces.

Okolo jedenástej sa odoberám variť obed, chlapci mi buď idú pomáhať alebo sa ostávajú hrať. Alebo si vybehnú von na záhradku.

Ešte keď boli deti malé, zaviedla som režim oddychovej hodinky. Neviem, či prenášam nejakú mutáciu nespavého génu alebo čo, ale moje deti od 1 roka skrátka cez deň nespali. V záujme zachovania zdravého rozumu a nešedivých vlasov som teda vymyslela čas stíšenia. Vtedy som deťom čítala knihy alebo si išli kresliť, stavať Lego alebo skrátka robiť činnosť, pri ktorej nikto nebehal a nekričal. Tento zvyk nám ostal dodnes, akurát sa s ich vyšším vekom pretransformoval na čas, kedy majú dovolené hry na mobile a počítači. Kým sa deti hrajú, ja sa snažím si tiež oddýchnuť. Aktuálne sa venujem nejakým kurzom, čo som si kúpila na Udemy a vzdelávam sa. Prípadne v tomto čase šijem, vyšívam, štrikujem, čítam si.

Okolo 14-tej vyrážame von. Buď spolu na prechádzku alebo ja na nákup a chlapci sa ostávajú hrať v záhrade alebo si to zamierime do knižnice. Medzi 15-16.00 sa zo školy vracia aj najstaršia.

Ak bola cieľom našej prechádzky knižnica, do konca dňa mám vystarané – každý sedí vo svojom kúte a dáva si čítací maratón. :-) V iných prípadoch poobede niečo vyrábajú, hrajú šach alebo skladajú Lego a pod. Ja zatiaľ rýchlo niečo upracem. V poslednej dobe sa snažím obmedziť nákup pečiva, takže v tom popoludňajšom čase často pečiem a chystám jedlo na nasledujúci deň. Pri pečení mi radi pomáhajú všetci traja.

Keď sa tatino vráti z práce, dáme si spolu večeru. Po večeri už je program voľný, každý robí, na čo má práve chuť, prípadne si spolu pozrieme niečo krátke na Netflixe. Po 20tej už je zákaz na všetky obrazovky a displeje – ako pre deti, tak aj pre nás dospelých. Vypíname mobily do nočného režimu a po večernej hygiene si väčšinou každý zalezie do svojej postele a tam si ešte číta.

Okolo deviatej zhasíname a deti idú spať, my s manželom cca hodinu po nich. A to je všetko. :-) Kedysi som ťahala do noci pri počítači a potom trpela nespavosťou, našťastie som už prišla na to, že mi to škodí a už to takto nerobím.

Samozrejme v lete, keď je teplo, sme vonku viac, chodíme na výlety, zájdeme do mesta na trh, do parku, ku fontáne, do múzea a pod. Neriešim, či sú prázdniny alebo aký je deň, príležitostí niečo zažiť a niečomu sa priučiť sa stále nájdu.

Tak verím, že zvedavosť som uspokojila, prípadne sme vás niečim inšpirovali. :-) Majte krásne dni, nech už si ich zariadite akokoľvek!

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.