Nedávno sa na internetoch zrodilo nové slovo – biomatka. Aj som sa pousmiala, že asi to budem ja, veď ma žiadnymi pesticídmi nepostrekujú, umelými hnojivami nehnoja, žijem v úplne organickom prostredí malej dediny blízko veľkého mesta. Ale beda, nie som!

Ako som zistila, z klubu pravoverných biomatiek som sa vylúčila hneď na samom začiatku svojej materskej kariéry. Po nekonečnej snahe vytlačiť dieťa tou cestou, akou to príroda vymyslela, keď som si už želala radšej guľku do hlavy, než ďalšiu minútu kontrakcií, to vyriešil doktor so skalpelom a čestné slovo, bola som vtedy prešťastná, že nakoniec žijeme obe – ja i dieťa – hoc s rozrezaným bruchom. Našťastie, v tom čase internet nebol ani len bežnou súčasťou domácností a mobily slúžili výhradne na telefonovanie. Matky sa nedelili na bio a nebio, proste sme boli všetky len obyčajné matere a plienky, kakanice a príkrmy sme riešili pred blokom na ihrisku častejšie než na virtuálnom modrom kopytníkovi.

Potom som uprosila manžela, že internet doma nutne potrebujem, tak mi ho fakt nechal domov zaviesť. Aj sa mi to hodilo, lebo som sa učila na štátnice. A keď som ich nakoniec urobila, začali sa mi zlaté časy! Kým dieťa spalo, surfovala som a hľadala všemožné informácie. Naučila som sa fotiť, šiť, maľovať, vypekala som zakaždým nové koláče, vyrábala všetko možné, na čo si už ani nespomeniem. Och áno, pravdaže som si hľadala aj informácie o deťoch a vychytávkach z ich sveta, ale tak nejak som sa vždy viac riadila svojim rozumom, než rozumami cudzích žien, ktorým som ani skutočné meno nepoznala.

Keď mi dieťa plakalo, jednoducho som sa ho snažila utíšiť, zistiť príčinu, odstrániť ju a hotovo. Nikdy mi nenapadlo riešiť na internete, či dieťa má plakať 10 minút a potom ďalších 15 a podobné nezmysly. Deti sú príliš čisté stvorenia na to, aby plakali len preto, aby s nami zacvičili. To skôr my dospelí radi veci komplikujeme a hľadáme problémy tam, kde nie sú. Moje deti so mnou spávali v spoločnej posteli hlavne z mojej pohodlnosti – je pre mňa fakt jednoduchšie sa v polospánku prevaliť na bok, utíšiť zobudené dieťa a spať ďalej, než X-krát za noc vstávať z vyhriatej periny, ísť kdesi do druhej izby, zobrať dieťa, utíšiť, vrátiť sa a zas sa snažiť zaspať. Čuduj sa svete, ani 18 ešte nemajú a už spia vo svojich vlastných izbách!

Stravu som sa deťom vždy snažila dať čo najkvalitnejšiu, na toto si potrpím, lebo aj sama na sebe vidím, ako sa cítim po prihrievanom polotovare a ako po čerstvej domácej polievočke. Nakupujem slovenské potraviny, pretože chcem podporovať lokálny biznis, nie španielske skleníky. Sladkosti deťom bežne nedávam, ale neroznesiem babku po sociálnych sieťach, ak dá deckám čokoládku. Láska, ktorú tým prejavila, je dôležitejšia než tých sto zbytočných kalórií. Kupujem veci, ktoré potrebujem, nie tie, čo idú v reklame. Snažím sa žiť zodpovedne a vnímavo, kvôli deťom a kvôli rešpektu voči svojmu okoliu, nie preto, aby som získala nejaký pomyselný odznak biomatky. Prvé dieťa som kojila 8 mesiacov, druhé dva roky. Jedno malo cumeľ, ďalšie dve nie. Chodím s nimi do lesa aj do kaviarne, hráme sa spolu, spievame, blbneme, ale užívam si aj, keď som osamote. Skrátka beriem život so všetkým čo prináša a deti sú jeho prirodzenou súčasťou.

Internet je úplne skvelá vec, vďaka nemu sa dostávam k toľkým potrebným informáciám tak jednoducho, ako by som pred tými desiatimi rokmi ani nesnívala. Na druhej strane vidím, že čím ďalej tým viac nám kradne radosť, pokoj, slobodu. Zrazu sa pretekáme, kto toho vie viac, kto robí veci ešte lepšie, kto varí chutnejšie, kto má obývačku ako z pinterestu. Všetci sme expertmi na všetko – kým anonymne sedíme za svojimi počítačmi. A beda, keď ktosi zaostáva. Ten hneď spustí vlnu hejterstva, veď mu stúpli na otlak!

Ženičky milé, stopnite sa. Normálne vypnite wifinu v mobile (ak to tlačítko ešte nájdete), vytiahnite všetky káble zo zásuvky a choďte von. Pozvite kamošku na šálku kávy alebo misku biomrkvy, hlavne sa stretnite kdesi vonku, nie na messengeri. Vykašlite sa na to, ktorá je aká, hľadajte, čo máte spoločné, nie čo vás rozdeľuje. Rešpektujte sa, veď len tak môžete naučiť vlastné deti rešpektu k druhým. Každý sme nejaký, ani tie dvojičky nie sú celkom totožné. Fakt stojí za to, presadzovať svoj názor za každú cenu? Až keď som dostala výnimočné deti, uvedomila som si, že „iný“ neznamená hneď „horší“. A tak je to aj s dospelými. Ak má niekto iný názor, to z neho nerobí horšieho človeka. Veď sa predsa vyvíjame. Urobila som v živote trilión chýb a určite ešte raz toľko ich určite urobím, no a čo? Kto nič nerobí, síce nič nepokazí, ale ani nerastie.

Áno, je skvelé sa navzájom obohacovať, zdieľať svoje názory, ale nech ostane len pri tom. Poviem a ďalej neriešim. Možno som zasiala semienko, ktoré len potrebuje vyrásť. Predsa ani fazuľa nevyrastie behom sekundy, nech by som jej akokoľvek dohovárala a do krvi sa pohádala. Každý sme v istej chvíli len na istom stupni vedomostí, skúseností, chápania. Je výborné si rozširovať obzory a vzdelávať sa, ale má to slúžiť nášmu dobru, nie vyvyšovaniu sa nad iných. Inak sa dostaneme na úroveň malých chlapcov, ktorí si v šatni na plavárni porovnávajú, kto má väčšieho. Snažme sa byť vždy tou najlepšou verziou samej seba, presne také nás naše deti potrebujú. A potrebujú nás viac ako nový tablet či značkové tenisky. Buďme s nimi viac, než pred displejom mobilu a hrajme sa s nimi častejšie, než skrolujeme čo nového na fejsbúku. Foťme ich, aby sme mali pamiatku, keď vyrastú, nie preto, by sme zbierali lajky na sieťach. Ak už musíme niečo komentovať, dajme si predsavzatie, že to bude pozitívne. Ak nemám čo pekného povedať, radšej mlčím. Zdržať sa komentára neublíži tak, ako v hneve napísané zlé slovo. Miesto rozosielania reťazových správ s anjelikmi, buďme my anjelmi vo svojom okolí. Nemá zmysel nadávať na zlý svet, lepšie je sa o jeho zlepšenie pričiniť. Ak chcem, aby moje deti boli raz dobrými šťastnými dospelákmi, mala by som byť v prvom rade ich šťastnou mamou tu a teraz.

 

 

3 comments on “Koniec vojny matiek!”

  1. Mňa tento článok tak potešil. Páči sa mi ten pokoj, ktorý z každého článku srší (toto ja nedokážem), ale tento mi naozaj hovorí z duše.

    • Ďakujem za komentár Mirka :-) Zachovať pokoj býva pre mňa veľmi ťažké, ale čím ďalej tým viac vidím, aké je to dôležité… Som rada, že článok potešil ;-) Nech sa darí!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *