Pred pár dňami som dostala otázku, ako motivujem svoje deti, aby robili to či ono. Trochu ma to zarazilo. Asi to z fotiek a článkov na internete môže vyzerať všelijako. Ja sa však snažím deti vôbec nemotivovať.
Je pravda, že rada vymýšľam projekty, všelijaké zaujímavosti a aktivity, občas mám obdobie, že chrlím nápady jeden za druhým a samozrejme by som bola prešťastná, keby toto moje nadšenie bolo nákazlivé a všetci sa hneď chytili a tešili sa so mnou. Takto to ale nebýva.
V prvom rade sa snažím vnímať, čo deti aktuálne riešia, o čo sa samé od seba zaujímajú. Niekedy sa na ich záujmy dá nadviazať jednoduchšie, niekedy zložitejšie, niekedy vôbec a ani to nie je potrebné. No ak vidím, že práve majú veľký záujem o zber húb a pripravím im nejakú bonusovú aktivitu, je veľká šanca, že sa jej chopia, že ich to zaujme a ešte privítajú možnosť rozšíriť si obzory.
Veľmi často ale nastane iná situácia – ja niečo vymyslím, ponúknem, ukážem a …nič. Skrátka to v danej chvíli nikoho nezaujme. Alebo im stačí ich vlastné bádanie, nechcú nič navyše. Alebo som netrafila tému, formu alebo skrátka len nemali náladu. Nebudem klamať, jasné, že ma to vždy zamrzí, ale už som sa naučila prehltnúť svoju pýchu a nechať to tak. Väčšinou ten ich čas príde. Začnú sa zaujímať aj o tú „moju“ tému a vtedy si odrazu sami spomenú, že už som k nej niečo aj ja mala, alebo si to nájdu niekde v polici, a nadšene to ocenia. No a áno, bolo aj pár takých vecí, na ktoré naozaj nikdy neprišiel ten čas a záujem, čo už, zmierila som sa s tým. Neberiem to osobne, že moja práca vyšla nazmar. Ja som sa pri tom zabavila, niečo vymyslela a aspoň viem, čo nefunguje. :-)
Určite to nebolo zo dňa na deň, no myslím, že je to kľúčové. Pretože keď rodič niečo robí v tom najlepšom úmysle, niečo vyrobí alebo dokonca draho kúpi, pretože si myslí, že toto je pre dieťa naj a ono o to neprejaví záujem, automaticky sa objaví myšlienka „no tak ja sa tu snažím a on takto?“ a prichádza na scénu vonkajšia motivácia. „Ale no tak, aspoň to skús, pozri, veď je to zaujímavé, určite sa ti to bude páčiť, veď som to pre teba toľko chystala“ alebo úplne najhoršie „keď to urobíš, dám ti cukrík“. A dieťa sa nakoniec nad úbohým rodičom zľutuje a urobí, čo chcel, ale ten záujem už nevychádzal z neho, z jeho potreby. V tomto prípade sa naplnila potreba rodiča, nie dieťaťa.
A to je hlavný rozdiel medzi vnútornou a vonkajšou motiváciou, medzi ponúknutím a vnucovaním aktivity. Ak dieťa robí niečo samo od seba, je motivované samo a nikto mu nič do toho hovoriť nemusí. Robí činnosť pre ňu samotnú, pre vlastné potešenie. Dokonca to funguje tak silno, že ak by sme dieťaťu za aktivitu, ku ktorej je samo motivované, ponúkli odmenu. stratí o aktivitu záujem.
Naopak, ak dieťa motivujeme odmenami a hecujeme neustálymi pochvalami, bude danú aktivitu robiť nie kvôli nej samotnej, ale výlučne kvôli odmene. Nebude mať potom z onej činnosti žiaden úžitok, pretože ju bude robiť pre potešenie druhého (rodiča, učiteľa a pod.). Slovo „motivácia“ je skrátka len pekne zabalené slovo „nútenie“.
V rámci konferencie domáceho vzdelávania som mala možnosť si vypočuť prednášku pani doktorky Nováčkovej o motivácii. Video je prístupné na Youtube a vrelo odporúčam jeho zhliadnutie. Alebo aj iné jej videá či prednášky. Veľmi pekne v nich vysvetľuje, aké sú riziká vonkajšej motivácie. A myslím, že mnohí to poznáme z vlastného detstva a školy. Napokon práve preto, že sme to zažili, máme to uložené hlboko v mysli a je pre nás náročnejšie sa od toho oslobodiť, potrebujeme sa vedome sústrediť, aby sme to robili „správne“. Lebo tá automatická reakcia, ktorá nám sama „vyletí z pusy“ býva väčšinou tá „nesprávna“, kedy dieťa hodnotíme, odmeňujeme, trestáme, motivujeme (alias nútime).
Úlohou rodiča je poskytnúť dieťaťu láskavé, bezpečné a podnetné prostredie. Výber činností, ktorým sa bude venovať, ale už musíme nechať na dieťati samotnom.