Ak môj blog sledujete už nejaký ten piatok, isto viete aj o mojom vzťahu k zime :-) Aj o tom, ako som snívala o prezimovaní kdesi v teplých krajinách. Sama neviem ako, tento sen sa stal skutočnosťou oveľa skôr, než by som čakala. Aspoň čiastočne.

Ešte pred Vianocami, v plnom protizimnom nastavení, som si pozerala letenky, odkiaľ a kam sa dá letieť a koľko by to stálo. Prežiť celú zimu v exotike sa javilo asi tak reálne, ako že vyhrám jackpot v športke, ale letenky samotné boli ešte v celkom príjemných cenách. A tak slovo dalo slovo a ocitla som sa aj s deťmi u známych na jednom z Kanárskych ostrovov.

Ako dieťa som toho veľa nenacestovala, nedalo sa. No odkedy som sa ako 17 ročná prvý raz dostala ďalej ako do Maďarska na kúpalisko, cestovanie ma úplne uchvátilo. Snívala som o tom, že precestujem svet, spisovala som si zoznam krajín a miest, ktoré raz chcem navštíviť. Nikdy som však netúžila stráviť čas cestovania v hoteli. Ak mám chuť na wellness, doprajem si ho doma. Keď som však v cudzine, chcem vidieť krajinu, všímať si miestnych ľudí, bývať v domoch, v ktorých aj oni bývajú a jesť lokálne jedlá. Viac než opaľovanie pri hotelovom bazéne ma lákajú pamiatky, mestá, príroda, umenie danej lokality.

Keďže aj tentokrát sme išli k známym domov, vnímala som cestu presne v tomto svetle. Napokon, aj to tak bolo – bývali sme u miestnych, jedli čerstvú zeleninu (vo februári!!!) a lokálne syry, obklopovala nás sopečná krajina, akú sme doposiaľ nevideli. Užili sme si slnka presne ako som si priala, dokonca som domov prišla opálená ako zatiaľ nikdy. Deti sa vykúpali v oceáne, zbierali mušle a medzi kameňmi hľadali kraby. Skrátka paráda!

Napriek tomu všetkému som si na tomto pobyte uvedomila čosi, čo dosť zmenilo môj pohľad na cestovanie.

Na výletoch po ostrove som si nemohla nevšimnúť, že je celý posiaty hotelmi a rezortmi. Domy, v ktorých bývajú miestni ľudia sú tu preto, lebo títo miestni sú zamestnancami hotelov. Všetko, čo tu je, je nejakým spôsobom späté s turizmom. Nebyť pláží a turistov, pravdepodobne by tu nikto nebýval. Krajina je sopečná, prevažne púštna, prirodzene tu rastie máločo, zeleň vidieť len na miestach, kde ju ľudia zasadili a pravidelne polievajú. Počet turistov tu jednoznačne prevyšuje počet stálych obyvateľov.

To, že ja nechodím do hotelov a snažím sa cestovať maximálne ekologicky ešte neznamená, že to tak robia všetci. Zazdalo sa mi dokonca, že pravdou je presný opak. Že väčšina ľudí cestuje, aby zbierala zážitky, aby poslúžila v prvom rade sebe. Aký dopad má ich návšteva na dané miesto, to už trápi málokoho. Ja som si zaplatil za dovolenku, ja chcem mať primeraný komfort. No a čo, že tam vonku havarovala loď a celé mesto je bez vody, ja platím, ja chcem mať pitnú vodu zaraz a hneď. Nám, čo sme zvyknutí sa pitnou vodou aj sprchovať to ani nepríde, aká je voda vzácna na ostrovoch. Úžitkovú si tam vyrábajú odsoľovaním z mora, pitnú treba dovážať. Zďaleka tam voda nie je samozrejmosťou.

V posledných rokoch je z turizmu priam móda, každý sa nutne potrebuje niekam dostať, vidieť, zažiť čo to dá a samozrejme pochváliť sa na sociálnych sieťach. Lenže vychytené destinácie začínajú byť preťažené, miesto úžitku z cestovného ruchu ním trpia. Na ostrovoch a v prímorských oblastiach býva problémom práve spomínaná voda, no aj také Benátky už musia obmedzovať počty turistov, lebo sa jednoducho nedokážu nafúknuť a sú preplnené.

Navyše, na dovolenke často máme tendenciu správať sa inak ako doma a dovoliť si viac, lebo veď sme na dovolenke, veď tu nás nikto nepozná… Aj keď doma odpad triedime, v cudzine nebudeme predsa márniť čas hľadaním kontajnera na separovaný zber, pijeme z plastových pohárov, použijeme jednorázový riad, čo nespotrebujeme, vyhodíme a podobne.

Nechcem tu moralizovať ani si nemyslím, že by sme teraz všetci mali prestať cestovať a ostať sedieť doma. To určite nie. Možnosť spoznať iné krajiny otvára úžasné nové obzory, spoznávanie odlišných kultúr vedie k väčšej tolerancii a rešpektu. No práve s týmto rešpektom v srdciach by sme sa mali na svoje cesty vydávať. Viac než riadiť sa tým, čo je aktuálne v kurze by sme mohli riešiť, aká je krajina, do ktorej sa chystáme, aké sú jej pomery a problémy. A keď už na nejakom mieste sme, správať sa, ako by sme sa správali k vlastnému domu, k vlastnej krajine, na ktorej nám záleží. Bez ohľadu na to, či bývame v hoteli alebo dome, správajme sa s úctou k tomu miestu a k ľuďom, ktorí nás obklopujú. Náš komfort a zážitky predsa nemôžu byť nadradené potrebám ľudí, ktorí na týchto miestach žijú, majú rodiny, vychovávajú svoje deti…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.